Špeciálne číslo denníka SME k 22. výročiu sa vo štvrtok predáva za polovičnú cenu
Namiesto úvodu
Bez toho, aby som preceňoval význam denníka SME, som presvedčený, že jeho vznik mal takmer inštitucionálny význam pre zachovanie slobody tlače na Slovensku. Ako hovoril jeden z našich prvých reklamných sloganov mnohokrát a v rôznych súvislostiach používaný v celej histórii denníka: „SME a budeme!"
Mávam sen o Karolovi Ježíkovi, ktorý sa mi stále vracia, Karol príde za mnou do vydavateľstva a povie: „Ahoj, Trco (tak volal ľudí, ktorých mal rád), som tu.“ Ja najskôr veľmi prekvapený, vzápätí dojatý a vravím mu: „Karol, mysleli sme si, že si zomrel.“ A on mi odpovedá: „Vieš, Alexej, je to zložitejšie, ako to vyzerá na prvý pohľad.“
„Rozumiem,“ odpovedám, „potrebujem ťa,“ vravím mu v tom sne a odvádzam ho dolu, o poschodie nižšie do redakcie. A podľa toho, v akom období sa mi sen prisnil, tak šéfredaktor (Milan Šimečka, ktorý nastúpil do funkcie dva mesiace po Karolovej smrti, alebo Matúš Kostolný, ktorý bol šéfredaktorom do jesene 2014) prenecháva kanceláriu a svoju stoličku Karolovi.
Úplne prirodzene, akoby mal Karol Ježík večný nárok na funkciu šéfredaktora denníka SME. Tento sen hovorí o troch veciach, po prvé, zdanlivo banalitu, že ľudia, čo odišli, žijú hlboko stále v nás, sme schopní vytvoriť ich obraz, projekciu s konkrétnymi činmi a slovami, po druhé, že môj vzťah s Karolom bol taký silný, že aj po šestnástich rokoch od jeho smrti s ním mám živý dialóg, a po tretie, že nie som úplne spokojný s denníkom SME.
Večný kritik vlastných novín. Bolo to tak za všetkých šéfredaktorov.
Musel som začať tento príbeh Karolom, lebo jemu patrí príbeh denníka SME, hoci niektorí ľudia v redakcii sú už alergickí na jeho ikonickosť a najmä na to, že zakladatelia novín ho opisujú ako bájneho hrdinu, ktorý by svojím príchodom vyriešil všetky problémy jedného média.
Vráťme sa však na začiatok tohto príbehu, vlastne ešte ďalej, k úplnému začiatku, ktorý odštartoval tisícky nových príbehov.
Vyhadzujú nás zo Smeny
Bol prvý pracovný deň po novoročných sviatkoch, ktoré priniesli vznik samostatného Slovenska, a nové predstavenstvo štátnej akciovky prišlo celkom neohlásené a zvolalo na chodbu celú redakciu denníka Smena.
Vladimír Bajan sa predstavil a vyhlásil, že je novým štatutárnym zástupcom vydavateľa a že týmto dňom odvoláva z postu riaditeľa denníka Smena Jozefa Weissa a z postu šéfredaktora Karola Ježíka.
V čase jeho príhovoru som odišiel do svojej kancelárie a zatelefonoval svojmu kamarátovi, dnes už nebohému právnikovi Milanovi Zimanovi, ktorý mi sprostredkovával kontakt na Obchodný súd v Bratislave.
O niekoľko minút mi volal späť a potvrdil mi informáciu spred niekoľkých hodín - nová spoločnosť nie je zaregistrovaná v obchodnom registri na obchodnom súde, takže štatutárni zástupcovia novej štátnej akciovej spoločnosti nemajú právo konať za túto spoločnosť, lebo táto spoločnosť ešte stále de iure neexistuje. Opýtal som sa ho, čo mám urobiť. „Nechaj ich vyviesť policajtmi z budovy," odpovedal.
Vladimír Bajan odvoláva vedenie denníka Smena.
Pamätám sa, s akým vzrušením som sa vrátil na chodbu medzi mojich kolegov, ktorí diskutovali s predstavenstvom o príčinách odvolania riaditeľa a šéfredaktora.
Chvíľu som mlčanlivo načúval diskusii a potom som sa prihlásil o slovo. Povedal som niečo v tom zmysle, že vôbec nie je žiaduce, aby sme tu diskutovali o príčinách odvolania vedenia denníka Smena, pretože zjavne nejde o ekonomické, ale o politické dôvody odvolávania, a preto touto diskusiou márnime čas, pretože nové predstavenstvo nás nemôže presvedčiť o opaku.
A potom prišla tá veľká chvíľa: „Navyše, páni, stojíte tu ako súkromné osoby, pretože spoločnosť, ktorú reprezentujete, neexistuje." Bol to šok.
Karol Ježík sa na mňa pozrel so zvedavým očakávaním. Všetci sme vycítili ohromnú možnosť ovládať úplne legitímne noviny ešte niekoľko ďalších dní, kým sa táto partia zaregistruje a pochopí, že aj ona musí dodržiavať nejaké pravidlá.
Členovia predstavenstva akciovej spoločnosti Smena sa pokúsili vyvrátiť moje tvrdenie a neustále opakovali, že ich postup je legitímny.
„Telefonoval som na obchodný register súdu a spoločnosť, ktorú reprezentujete, nie je dosiaľ registrovaná. Buď sa nám preukážte výpisom z obchodného registra, alebo opustite priestory redakcie a necháte nás pracovať."
Jeden z členov predstavenstva nakoniec stratil trpezlivosť a podráždene povedal: „Ak nie sme zaregistrovaní o desiatej, budeme zaregistrovaní o dvanástej, nič to nezmení na tom, čo tu hovoríme."
Táto veta, pochopiteľne, vyvolala opovržlivé znechutenie redaktorov. Moc sa tu totiž začala správať arogantne a prestala čokoľvek predstierať. Zhodli sme sa nakoniec na tom, že prídu, až keď budú mať výpis z obchodného registra, dovtedy niet o čom viesť spor.
Predstavenstvo asi po pätnástich minútach odišlo z budovy redakcie a krátko po tom vznikla fotografia, ktorú sme publikovali hneď na druhý deň. Náš fotograf zachytil zdvihnuté ruky redaktorov.
Hlavný titulok novín znel: „Máme holé ruky!", išlo o parafrázu hesla, ktoré volali 17. novembra 1989 demonštranti na Národní tříde v Prahe, keď na nich brutálne zaútočila komunistická polícia, čím sa začal antikomunistický prevrat v Československu.
Udržali sme noviny
Právnou nedokonalosťou vlastníckeho prevodu vznikol nevyhnutný čas na informovanie čitateľov denníka Smena o prebiehajúcich udalostiach a o prípravách na vznik nového denníka SME.
V článku na prvej strane som vysvetlil, čo sa v Smene udialo. Okrem toho sme pomerne emotívne oslovili našich čitateľov: „Nie sme takí naivní, aby sme dúfali, že moc nevykoná to, čo si zaumienila.
Nie sme takí silní, aby sme mohli bojovať proti neobmedzenej sile. Nie sme však takí nemorálni, aby sme sa zmierili s nespravodlivosťou, aby sme sa nepostavili proti nepravde. Možno vás oslovujeme posledný raz, ďakujeme vám za priazeň, milí čitatelia." Podpis bol kolektív odchádzajúcich redaktorov.
Hneď na druhý deň sme zvolali tlačovú konferenciu, na ktorú prišla asi stovka novinárov z domácich aj zahraničných médií. V preplnenej miestnosti Umeleckej besedy sme podrobne vysvetľovali, čo sa vlastne stalo.
V stredu 6. januára bola kauza Smena na titulných alebo prinajmenšom na druhých stranách všetkých slovenských a českých novín. Informovali o nej aj všetky významné svetové agentúry a napospol sa zhodovali, že ide zo strany vlády o jednoznačné úsilie potlačiť slobodu slova - teda základného práva demokratickej spoločnosti.
Smena sa stala na Slovensku symbolom odporu proti Mečiarovmu autokratickému vládnutiu, ktoré neznieslo oponentúru.
Štátna televízia a rozhlas síce o prípade Smena informovali, ale relativizovali závažnosť situácie. V komentároch zaznieval názor, že si vlastne len robíme reklamu na naše súkromné noviny.
Veľký záujem médií o osud denníka Smena priniesol skutočne obrovskú publicitu pre novovznikajúci denník, no to bol len dôsledok nedemokratického postupu Mečiarovej vlády, a nie príčina nášho konania.
Neskôr nám ešte celkom paradoxne Mečiarova vláda vyčítala, že sme mali všetko vopred pripravené a tlačová konferencia bola len fraškou pre zahraničných novinárov, a všetko to malo poslúžiť na diskreditáciu novovzniknutej Slovenskej republiky.
Tieto informácie prezentoval verejnosti sám Vladimír Mečiar v Slovenskej televízii v pravidelnom príhovore, kde uviedol aj, že denník Smena sme chceli ukradnúť štátu, čo je hlavný motív našich krokov a oni - vláda Slovenskej republiky - museli zasiahnuť.
Toto vystúpenie definitívne presvedčilo aj redaktorov, ktorí dovtedy ešte pochybovali o spôsoboch staronového premiéra, pretože prvýkrát na vlastnej koži zakúsili, čo znamená Mečiarova lož.
Odchádzame
Krátko po šokujúcom a škandálnom odvolaní riaditeľa a šéfredaktora začali prípravy na založenie nového denníka. Názov pre nový denník vznikol spontánne na porade, a niesol v sebe odhodlaný vzdor – SME, teda existujeme, nezlomíte nás.
Navyše išlo aj o slovnú hračku s odvolaním sa na pôvodnú značku Smena, pretože plný názov novín bol Sme na pondelok, Sme na utorok, Sme na stredu, etc., takže sa nám podarilo v názve zachovať koreň slova Smena.
Približne 50 redaktorov a ďalších zamestnancov sa okamžite rozhodlo zo Smeny odísť a nastúpiť do novovznikajúceho denníka SME.
Bolo to dojímavé vzhľadom na to, že som viacerých redaktorov presviedčal už niekoľko týždňov pred týmito udalosťami, že Mečiarova administratíva istotne pristúpi na krok, ktorý ohrozí slobodné fungovanie našich novín, a teda že je pre nás nevyhnutné sa pripraviť na alternatívu založenia nového denníka.
Mnohí redaktori mi však neverili alebo neurčito váhali, či dokonca boli skeptickí k možnosti úspechu nového denníka. Vtedy som mal 26 rokov, bol som mladík s množstvom energie, ktorý vôbec nepochybuje o tom, či sa mu projekt nových novín podarí úspešne realizovať. Váhanie mojich kolegov bolo pre mňa nepochopiteľné.
S odstupom času som si nie celkom istý, či by som mal aj dnes odvahu viesť ľudí do takého neistého projektu. Ľudia chceli istotu a my sme im ju nevedeli dať.
Denník Smena sme riadili do piatka 8. januára 1993. Nové predstavenstvo štátnej akciovej spoločnosti bolo schopné predložiť registráciu z obchodného súdu a tým doložiť svoju legitimitu až po štyroch dňoch od prvej návštevy.
Dvaja členovia predstavenstva rezignovali okamžite po týchto udalostiach zo svojho postu. Šéfredaktora denníka Karola Ježíka prišli v piatok odvolať v sprievode policajtov, aby mali istotu, že opustí budovu a svoju kanceláriu.
Od pondelka 11. januára do štvrtka 14. januára sme pôsobili v denníku Nový Čas, ktorý nám veľkoryso poskytol dvojstranu vo svojom vydaní, aby sme mohli nepretržite informovať čitateľov o tom, čo sa s nami deje a čo pripravujeme.
Začal sa pre nás zákopový boj, neustále sme vo svojich článkoch pripomínali, že distributéri nemajú záujem starú Smenu predávať, pretože po našom odchode stratila kredit opozičných novín a čitatelia na ňu čoskoro celkom zanevrú. Nepretržite sme zbierali ohlasy populárnych osobností z oblasti kultúry, politiky a športu, ktoré počínanie Mečiarovej vlády ostro odsudzovali.
Podporila nás aj parlamentná politická opozícia a množstvo ľudí z kultúrneho a intelektuálneho prostredia Slovenska. Jeden z najtalentovanejších slovenských spisovateľov Dušan Mitana nám poslal telegram: „Nebojte sa hlupákov, som s vami!", čo bol ďalší headline našich novín z tohto hektického obdobia.
Politický komentátor Róbert Kotian nazval predstavenstvo a vládnych úradníkov zapletených do kauzy denníka Smena gumkáčmi, podľa hrdinov vtedy vysielaného detského seriálu v televízii. Gumkáči sa stali symbolom ľudí, ktorými manipuluje moc a využíva ich na dosiahnutie svojich cieľov.
Už o týždeň 15. januára 1993, vyšlo prvé číslo denníka SME.
Rok 2014
Bol to ťažký rok a ešte ťažšia jeseň. Vyústilo to zrútenia môjho tela symbolicky priamo na Vianoce. Vo vysokých horúčkach sa mi premietali útržky viet a obrazy plynúce rýchlo za sebou.
Johannes Werle, zástupca nášho nemeckého akcionára, hovorí ústami plnými bielych zubov, že Rheinische Post Gruppe nikdy nepredá svojich 50 % akcií vydavateľstva Petit Press žiadnej finančnej skupine a víťazoslávne mi oznamuje, že ich nemecké akcie kupuje SITA.
Igor Grošaft, majiteľ Sity, nám predstavuje Jaroslava Haščáka a Pentu ako investora. Ale veď my ho poznáme. Grošaft povie len niekoľko viet a potom Peter Vajda a ja vedieme dlhé rokovania s Haščákom. Sme unavení. Píšem Werlemu list, informujeme ho, kto je investorom, on mi odpovedá výhražne.
Vedenie denníka SME sedí v mojej kancelárii a vyzýva ma, aby som ich viedol do nového projektu, ale ja nikam neodchádzam. Toto sa volá vypovedanie lojality, vravím im.
Zostávam s Petrom Vajdom, s ktorým som denník SME zakladal. Bojujeme o jeho záchranu. Nasleduje dlhé ťaženie naprieč slovenským podnikateľským svetom a hľadanie peňazí na vyrovnanie ponuky Penty a využitie predkupného práva PSIS.
Šéfovia a majitelia firiem vravia, áno, investujeme, ale do nového projektu, do starého printu len symbolickú sumu alebo len časť potrebných peňazí, kolotoč zmien, všetko sa točí čoraz rýchlejšie. Rokujeme s podnikateľmi, píšeme Werlemu a zároveň hovoríme s Pentou.
Píšem J. Haščákovi: Zobudil som sa do sobotného rána po jednom z najťažších mesiacov svojej kariéry. Ľudia v SME sa lúčia, niektorí plačú. Nemôžeme ignorovať fakt, že SME je rozbité a je na tom veľmi zle.
V nedeľu idem do redakcie. To sa naposledy stalo po Ježíkovej smrti na prelome rokov a zopár dní som tam bol aj po odchode Milana Šimečku. Tento stav sa dá napraviť už len čiastočne. Výpoveď mi dalo 53 ľudí. Niektorí čakajú, ako dopadnú naše rokovania. Je to exodus porovnateľný s rokom 1993. Toto nie je rada, toto je prosba. Skúste sa zamyslieť a schváliť náš posledný návrh.
PSIS sa nezaviaže na akékoľvek opcie. Nie je problém podpísať call opciu na 5 %. Ideálne za tie tri roky, aby sme mali trochu pokoja na rekonštrukciu SME a čas na spoznanie sa aj z inej stránky, než bola tá za ostatných šesť týždňov. Je to jediný kompromis, ktorý vidím ako realistický, aby sme mohli začať opäť pracovať. Inak zrejme pôjdeme bez zmluvy, tak, prosím, povedzte aj krok B. Čo sa bude diať a ako pôjdeme ďalej?
A potom jasnozrivý moment a Haščákov novembrový ústup do minority, okamih jeho rozhodnutia, ktoré všetkým pomohlo vyriešiť túto neriešiteľnú patovú situáciu. Napriek tomu je tu odchod vyše štyridsiatich ľudí, ale príchod nových - Beaty Balogovej, Petra Šabatu, rozhodnutie Tomáša Prokopčáka ostať a prevziať online.
Ostáva Juraj Hrabko aj Peter Schutz, ktorý bol na východe pri zakladaní Korzára, vracia sa Tom Nicholson, Dušan Taragel a mnoho ďalších. Nový projekt bude nezávislý, vždy konkrétne osoby zabezpečujú nezávislosť tlače, počujem a viem, že aj 22-ročné SME ostane územím slobody. Otázka znie, kto bude úspešný.
Jedna z redakčných porád o vstupe Penty do SME v októbri 2014. FOTO: SME - Tomáš Benedikovič
Súboj o SME
Opäť súboj o SME. Opäť nové vedenie a stále obrovské úsilie o dodržiavanie pravidiel slušnosti. Pokúsim sa zrekonštruovať noviny po tretí raz s archetypom silnej a múdrej ženy. Dáme príležitosť novým osobnostiam.
Penta ako 45 % akcionár SME, kedysi absurdita, dnes realita. Uvidíme, akým bude akcionárom táto partia. Neviem, možno je to šanca na zlepšenie celej Penty, viem, znie to naivne až megalomansky, píše mi to e-mailom raz skoro ráno jeden múdry muž, máte šancu zmeniť ich prístup, je to jedinečná šanca.
Ale ja neviem, či sa Jaroslav Haščák chce meniť, či sa chce zlepšovať. Zdá sa mi, že je presvedčený, že on zlepšuje a zveľaďuje spoločnosť podnikaním, stotožňuje spoločnosť so svojím videním sveta, ak nechcem napísať, že ju stotožňuje sám so sebou, cíti, akoby on a spoločnosť boli jedno, obmedzuje pritom mozgu prístup k emóciám, čo mu bráni pochopiť celok a hlavne poslanie ľudskej existencie byť chápavou a vnímavou bytosťou, zredukoval svoj pohľad na víziu podnikateľského úspechu a zdá sa, že v tejto zóne je zatiaľ neporaziteľný a nezraniteľný a extrémne úspešný. Aspoň mne sa to tak javí.
Možno so SME sa mu otvorí nový svet. Radšej vidím v človeku inšpiratívnu bytosť ako obeť alebo diktátora. Príbeh denníka SME je ťažký a dôležitý príbeh pre túto krajinu a ja verím, že z neho vyjdeme silnejší.
Postaviť sa zlu za každých okolností, otázka znie: Je Penta démonické zlo? Odpovede nebývajú jednoznačné, jednoduché a ľahké, napriek tomu sme v strehu a budeme vás informovať o všetkom, čo odvracalo našu prácu od nezávislého písania pre vás, našich čitateľov.
