SME

ALT: Ešte nikdy sme sa nemali tak dobre

ALT: Ešte nikdy sme sa nemali tak dobre

Politické škandály, skorumpované súdnictvo, nezamestnanosť, rómske osady? O problémoch Slovenska píše tento denník celý rok a bude v tom ďalej pokračovať, pretože problémy, o ktorých nevieme, sa riešiť nedajú.

Bola by však škoda, ak by sme v dennom toku škandálov nemali čas uvedomiť si, čo všetko sa za posledné desaťročia na Slovensku zlepšilo.

Pripravili sme preto zoznam 25 oblastí, kde môžeme byť na náš pokrok hrdí a ktoré robia zo Slovenska v porovnaní s podmienkami, v ktorých žije ďalších šesť miliárd ľudí na Zemi, jedno z najpríjemnejších miest na život.


Autori textov: Fero Múčka, Veronika Folentová, Michal Piško, Miroslav Kern, Juraj Javorský, Oliver Rehák, Adam Valček, Jana Čevelová, Marek Chorvatovič, Jana Németh, Lukáš Fila, Tomáš Bella, Rastislav Chvála, Daniela Krajanová.

Tému zostavil: Tomáš Bella

Pokrok vraj závisí od tých nespokojných, ktorí sa nechcú zmieriť so svetom, aký je, a nedajú pokoj, kým sa nezlepší. Ak by len toto stačilo, Slovensko by získalo v civilizačnej olympiáde oveľa viac medailí ako v olympiáde zimných športov.

Ale nestačí to. Pretože ak rozprávame, že všetci politici sú skorumpovaní, odrádzame slušných ľudí od vstupu do politiky. Keď sa sťažujeme, že si nemôžeme kúpiť to čo Nemci, zabúdame na tých, ktorí majú ešte oveľa menej. Keď prestávame rozumieť, aké výnimočné šťastie je žiť v mieri, hrozí nám cynizmus pri pohľade na ľudí umierajúcich na námestiach v našom tesnom susedstve.

V tomto texte nájdete 25 dôvodov, prečo sa máme na Slovensku dobre. Nie preto, aby sme sa s tým, čo máme, uspokojili. Ale preto, aby sme nestrácali empatiu k tým, ktorí to nemajú.

Tomáš Bella

1. Ľuďom s prácou sa žije lepšie

[content type="longread-pos" pos="right"]

[content type="img" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7106415/001_mzda.jpg"][/content]

[/content]

Viac ako dve tretiny ľudí si myslia, že si dnes za svoju mzdu kúpia menej ako pred rokom 1989. Viac ako dve tretiny ľudí sa mýli.

Pocit, že ceny neustále a rýchlo rastú, tu nie je náhodou. Po páde socializmu nasledovali tri roky, počas ktorých ceny prudko vzrástli. Platy sa zvyšovali tiež, ale pomalšie.

Preto sa reálne mzdy vyjadrujúce, koľko si skutočne za svoj plat môžete dovoliť, prepadli. Bola to daň za to, že za socializmu boli ceny odtrhnuté od reality. Po zemetrasení sa začala púť našich reálnych miezd nahor. Je to o to vzácnejšie konštatovanie, že našim súperom nebola len naša ekonomika, ale aj globálne dianie. A tam sme boli svedkami niekoľkých cenových revolúcií. Napríklad za posledné desaťročie je cena ropy tri razy vyššia, ako bol priemer v deväťdesiatych rokoch. To sa prejavilo vo zvýšenom raste cien energií, ktorý sme dlho pociťovali.

Lacnejšie ako za socializmu sú dnes potraviny. Na košík zložený z desiatych základných potravín treba dnes odpracovať asi o štvrtinu menej času, ako za komunizmu. Ešte viditeľnejší je rozdiel pri odevoch, nehovoriac o domácich spotrebičoch.

Za posledných dvadsať rokov sa výrazne sa zlepšilo vybavenie slovenských domácností. Automatickú práčku má deväťdesiat percent domácností, pred dvadsiatimi rokmi to boli dve tretiny. Aj chladnička, ktorú dnes má takmer každá domácnosť, bola pred pätnástimi rokmi len v každej druhej domácnosti.

Ak by sme spravili rebríček slovenských domácností a potom vytiahli takú, ktorá je presne uprostred, mohla by si o sebe povedať, že patrí medzi pätinu najbohatších domácností sveta.

Pod kontrolu sme dostali aj infláciu, ktorá dnes v zásade kopíruje európsky trend. Rast cien za posledných sedem rokov je u nás zhruba taký ako Európskej únii. Nebolo to vždy tak: ešte pred desiatimi rokmi sme sa borili s infláciou okolo deväť percent, zatiaľ čo tá európska bola len štvrtinová.

Vyžiť zo svojej pláce je dnes pre bežného Slováka o niečo ľahšie, ako to bolo pred pätnástimi rokmi. Bolo by však veľmi odvážne povedať to o celej populácii vrátane nezamestnaných. Nezamestnanosť už nedosahuje úrovne, ktoré sme zažívali pred desiatimi rokmi, no je to stále výrazný problém tejto krajiny a mnohí z tých, ktorí prácu nemajú, zvyšovanie životnej úrovne nepocítili.

2. Násilia je menej

[content type="longread-pos" pos="left"]

[content type="img" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7106415/002_kriminalita.jpg"][/content]

[/content]

Na zemi za posledných niekoľko tisíc rokov ešte nikdy nebolo tak málo násilia ako dnes. Nikde inde na našej planéte nie je tak málo násilia ako v Európe. A v strede Európy, na Slovensku, sa zrejme ešte nikdy nežilo tak bezpečne ako teraz.

Naša bezpečnosť je jednou z oblastí, kde sú fakty často v rozpore s naším subjektívnym pocitom. Kanadský psychológ Steven Pinker sa preslávil rozsiahlou analýzou dokazujúcou, že aj z nášho pohľadu krvavé 20. storočie bolo stále pravdepodobne menej násilné ako všetky storočia pred ním. Vysvetľuje aj, prečo to tak nevnímame: výrazne sa zlepšilo informovanie o násilí (rukopisy mníchov v 16. storočí neboli tak emocionálne presvedčivé ako televízne správy o siedmej) a zároveň sa naše štandardy menili oveľa rýchlejšie, ako sa menila realita. Inými slovami, prekáža nám aj násilie, nad ktorým by sa naši predkovia ani nepozastavili, a preto máme pocit, že je ho stále priveľa.

Vyznieva to ako banalita, ale ak by sme žili v spoločnosti, kde sa každý deň obávame o život svojich blízkych – tak, ako to zažili ešte začiatkom 90. rokov aj časti Európy - pokrok vo všetkých ostatných oblastiach života by bol nedôležitý.

Na Slovensku za posledných desať rokov poklesla násilná kriminalita celkovo a napríklad počet vrážd sa podarilo znížiť na polovicu. Prelom dovtedajšieho trendu sa u nás udial v prvých rokoch nového milénia. Z politického hľadiska to bolo obdobie, keď sa Slovensko odpútalo od gangsterského štýlu politiky Vladimíra Mečiara a pripravilo sa na vstup do Európskej únie. Z pohľadu ekonomiky to bolo obdobie, keď sa Slovensku podarilo naskočiť na štandardný biznis. Teda výraznejšie zapojiť jeho priemysel do obchodu so západnými krajinami, čo sa rýchlo začalo ukazovať v klesajúcej nezamestnanosti. Aby sme sa v počte vrážd na obyvateľa dostali aspoň doprostred tabuľky európskych krajín, ešte musíme zapracovať. Ale fakt je, že žijeme v jednej z najbezpečnejších krajín sveta. Horšie ako my sú na tom napríklad Fínsko, Belgicko či Spojené štáty.


Píše Denis Bosnič. S rodinou ušiel pred vojnou v Bosne a Hercegovine, keď mal 6 rokov. Dnes žije v Bratislave, je grafický dizajnér, píše na thisisdenis.com.

Keď v Bosne v roku 1992 vypukla vojna, boli moji rodičia typickí dvadsiatnici predkonfliktného obdobia. Úspešne rozbehnutý mladomanželský život, prosperujúca reštaurácia, dom s veľkým dvorom, priatelia, úspory.

Až do poslednej chvíle bola realita rodinného pokoja nezlučiteľná s hrozbou vojny a utrpenia. Ani prvé náznaky vo forme kolón autobusov plných utečencov smerujúcich nevedno kam z Východnej Bosny nami nedokázali pohnúť.

Autobusy sa zastavovali pri našom dome a ľudia, očividne ustráchaní a nepripravení na dlhú cestu, sa pýtali k nám na toaletu. Jedna žena po druhej do domu, jeden muž vedľa druhého pri potoku.

18. apríl. Televízia vysiela kovbojku, pijeme čaj, mama a babka v dlhých bielych nočných košeliach. Za oknami sa zrazu začnú mihať žltkasté čiary. Prvá detská myšlienka: Nový Rok, ohňostroj.

Výbuch granátov, plazenie sa popod stôl, noc na studenej chodbe babkinho bytu bez okien. Zbaliť sa, zobrať rodinné fotografie alebo cennosti, rozlúčiť sa či sa zamyslieť nad udalosťami a ich následkami, na to nebol čas.

19. apríl. Všetky priesmyky, cez ktoré vedú cesty z hornatého Sarajeva, sú blokované srbskými jednotkami. Zázrakom sa nám podarí prejsť.

Keď sa veci upokoja, vrátime sa, hovorili si rodičia. Ani zoči-voči záberom z frontov neverili, že konflikt skutočne vypukne. To predsa nikto nedovolí, na Západe sa nám budú smiať, Západ zasiahne, predsa mi nepriateľom nebude človek, ktorý chodí do domu na kávu každé ráno.

Špagety z Červeného Kríža s kečupom na obed, každý deň. Zima je neúnosná, cez centimetrové škáry popod francúzske okná prefukuje studený vietor a my sa ich snažíme zapchať pichľavými dekami z charity, aby sme vo vlhkom vzduchu neumrzli. Niekto zoženie polofunkčný eletrický ohrievač, pri ktorom sa všetci týždne tlačíme.

Prichádzajú sporadické správy od rodiny a známych. Jedni skončili v Macedónsku u dobrodincov, ktorí ich zobrali z ulice, niektorí zostali v Sarajeve bojovať. Mnohí nestihli a trávili svoje noci s novorodeniatkami v pivniciach panelákov, za zvukov neutíchajúcej streľby. Niektorí, žijúci na chorvátskych hraniciach, získajú chorvátsky pas - za podmienky, že sa zrieknu svojej viery a dajú sa pokrstiť.

Peniaze nemáme, prácu nedostaneme. Babka, vďaka slovenským koreňom, kontaktuje Maticu Slovenskú a nachádza úradníka, ktorý nám na fax policajnej stanice v meste posiela pozývací list. Na Slovensko prichádzame v modrom kombi 26. decembra 1992. A začíname odznova. V krajine, ktorej jazyk nepoznáme, ktorej zvyky nám nie sú známe, ktorá sama nevie kam po revolúcii smeruje.

Uplynulo odvtedy viac ako dvadsať rokov a chápem, že sme na začiatku neistých deväťdesiatych zhodou náhod dostali druhú šancu, ktorá nemusela nikdy prísť.

Vojna človeka poznačí. Ľudí, ktorí skončili v Nemecku, Rakúsku či, ako v našom prípade, na Slovensku, prinútila vzdať sa majetku, dôvery v systém a vysnívanej perspektívy, začať od skutočnej, hladom poháňanej nuly. Prinútila nás pýtať charitu od neznámych, prekonať svoju hrdosť pre šancu prežiť, ignorovať pocity odcudzenia, vykorenenia, historickej krivdy, prehliadať poznámky neprajníkov či obštrukcie systému, prinútila odpúšťať na najťažších miestach.

Ak sa ma niekto spýta: "Ako ťa to zmenilo, vidíš veci inak?" odpovedám vďakou Slovensku, ktoré sa nás nezľaklo a vystrelo pomocnú ruku. A pocitom, že tú ruku treba podať nielen ľuďom v núdzi, ale aj jeden k druhému. Že aj napriek problémom, ktoré táto krajina má, aj napriek tomu, že mnohokrát niet koho voliť či pocitu, že priveľa vecí ide dolu vodou, na Slovensku nie sú sloboda bez strachu o život len frázami, ale realitou. Realitou, ktorú treba chrániť, zvelebovať, šíriť a nevzdať sa tvárou v tvár malichernostiam.




3. Štátnych detí ubudlo

[content type="longread-pos" pos="right"]

[content type="img" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7106415/003_deti.jpg"][/content]

[/content]

Ťažko môžete urobiť dieťaťu niečo horšie, ako nechať ho od narodenia vyrastať bez rodičov. Dobrou správou je, že takýchto detí vyrastajúcich v detských domovoch je na Slovensku čoraz menej. Medzi rokmi 2000 a 2012 ich počet klesol o dvetisíc na približne 4700. Namiesto domovov sú deti umiestnené v náhradných a profesionálnych rodinách.

„Sme na tom lepšie ako napríklad v Česku,“ hovorí predseda občianskeho združenia Návrat Marek Roháček, ktorý sa dlhodobo téme opustených detí venuje. Kým Česko patrí v Únii medzi krajiny s horšími výsledkami, Slovensko zhruba do prvej tretiny.

Veľkou výhodou u nás je, že problematika patrí pod jediné ministerstvo, kým v Česku je rozdelené medzi štyri rôzne. Okrem väčšieho počtu adopcií rýchlo rastie najmä počet detí umiestnených v profesionálnych rodinách. V roku 1997 bolo takýchto detí len 13, o pätnásť rokov neskôr už 1333.

4. Cesty po Slovensku sú rýchlejšie

[content type="longread-pos" pos="left"] [content type="img" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7106415/04.jpg"]Foto: SME - Ján Krošlák[/content] [/content]

Cestovať jeden deň na otočku z Košíc do Bratislavy a naspäť? Deti vám nebudú veriť, že to ešte donedávna nebolo možné. Čas potrebný na prepravu po Slovensku sa stále rýchlo skracuje, a tak dnes nech už bývate na západe alebo na východe, môžete sa napríklad vybrať kdekoľvek na Slovensko na víkend a nestrávite väčšinu cesty v dopravných zápchach alebo vlakoch.

Cesta vlakom z Košíc do Bratislavy trvala v roku 1993 takmer sedem hodín, dnes je to rýchlikom InterCity päť. Zmenil sa aj komfort cestovania, InterCity majú klimatizované vagóny a v prvej triede dostanete nápoj či noviny zdarma. Napriek tomu od roku 1993 klesol počet kilometrov najazdených vlakmi o polovicu, hoci sieť tratí je približne rovnaká.

Dôvodom je oveľa lepšia sieť ciest a diaľnic. Ešte v roku 2008 sa z Bratislavy do Trnavy jazdilo vo dvoch pruhoch, v čase špičky krokom. Mnohí vodiči jazdili z Košíc do Bratislavy cez Budapešť – trasa bola o sto kilometrov dlhšia, ale vďaka maďarským diaľniciam rýchlejšia.

Dnes sú Košice asi o pol hodiny (ako cez Zvolen), resp. trištvrte hodiny (ako cez Maďarsko) bližšie ako v roku 2008. Pravdepodobnosť nečakanej dopravnej zápchy po ceste sa výrazne zmenšila. Ak cestujete medzi dvoma najväčšími mestami napríklad každý druhý víkend a neviete sa vyhnúť jazde v čase špičky, ušetríte ročne až niekoľko dní času oproti stavu z minulého desaťročia.

Výrazne sa zlepšilo aj letecké spojenie zo Slovenska. Začiatkom 90. rokov sa z Bratislavy dalo letieť priamo nanajvýš do desiatich miest, minulý rok to bolo už 60 destinácií. Najlacnejšia letenka z Bratislavy do Londýna už nestojí 13-tisíc korún ako v roku 2000, ale kúpite ju za pár desiatok eur. Omnoho jednoduchšie je aj letieť z Budapešti či Viedne. Po otvorení hraníc nemusíte pri ceste na letisko čakať v zápche na colnici a napríklad z Bratislavy na viedenské letisko sa dostanete taxíkom za 40 minút.

5. Žijeme o šesť rokov dlhšie ako starí rodičia

[content type="longread-pos" pos="right"]

[content type="img" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7106415/005_vek.jpg"][/content]

[/content]

Koľko rokov budete žiť? V priemere o šesť rokov viac, ako vaši starí rodičia narodení o pol storočie skôr. Slováci sa dnes v priemere dožívajú 76 rokov. Nie je to ešte toľko, ako priemer vyspelých krajín, ale číslo sa rýchlo zvyšuje.

Za predlžovanie života vďačíme najmä zdravotníctvu. „Ovplyvňuje ho napríklad lepšia schopnosť liečiť choroby, či už novými liekmi alebo postupmi, čomu dopomohli i zvýšené zdroje do zdravotníctva,“ hovorí analytik inštitútu INEKO Dušan Zachar.

Liečenie vo veľkej miere závisí aj od lepšej diagnostiky, ktorej pomáhajú moderné prístroje. Napríklad počet CT prístrojov a magnetických rezonancií za posledné roky stúpa. Ľudia sa tak rýchlejšie dostanú na vyšetrenia, ktoré pomáhajú lekárom nájsť správnu diagnózu.

„Nezanedbateľnými faktormi predlžujúceho sa veku Slovákov sú aj celkové bohatnutie spoločnosti a zvyšovanie jej vzdelanostnej úrovne či zlepšovanie životného prostredia, teda vyššia bezpečnosť, kvalita a rozmanitosť potravín,“ dodáva Zachar. Zlepšuje sa podľa neho aj životospráva, klesá spotreba cigariet, tabaku a alkoholu. Ľudia však aj jedia zdravšie a majú viac pohybu.

6. Môžeme hovoriť a písať, čo chceme

Len v 20 krajinách zo 181 hodnotených je podľa Reportérov bez hraníc lepšia situácia v oblasti slobody slova ako na Slovensku. Na rozdiel od väčšiny krajín sveta u nás nie sú prenasledovaní novinári, internet nie je cenzurovaný a je všeobecne dostupný a v médiách je dostatočná pluralita názorov.

7. Dýchame čistejší vzduch

[content type="longread-pos" pos="left"]

[content type="img" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7106415/007_emisie.jpg"][/content]

[/content]

Krach ťažkého priemyslu na Slovensku po nežnej revolúcii pripravil desaťtisíce ľudí o prácu, ktorú museli hľadať inde. So zatvorením mnohých fabrík si však zároveň vydýchla krajina.

Ovzdušie a voda neboli nikdy také znečistené, ako na sklonku socializmu. „Zastarané technológie, vysoká energetická náročnosť, orientácia na ťažký priemysel, zlé zloženie palivovej základne, žiadna alebo málo účinná odlučovacia technika, to všetko spôsobilo enormné znečistenie ovzdušia,“ vraví hovorca ministerstva životného prostredia Maroš Stano.

Najvyššie priemerné ročné koncentrácie oxidu siričitého prevyšovali dnešnú úroveň deväťnásobne, oxidu uhoľnatého približne trojnásobne a oxidov dusíka i malých prašných častíc dvojnásobne. Ešte vyššie bolo znečistenie ťažkými kovmi a priemyselnými exhalátmi. Napríklad olova, ktoré spôsobuje poruchy krvotvorby či tráviacich funkcií, bolo v roku 1987 v ovzduší najviac v hutníckom meste Krompachy - až 652 nanogramov na meter kubický. Dnes je to 88 nanogramov.

Obrat k lepšiemu nastal začiatkom 90. rokov, keď si trhová ekonomika vynútila výraznú reštrukturalizáciu priemyslu. Čoraz menej škodlivín dýchame aj vďaka kvalitnejším palivám, modernejším krbom či ekologickejším autám.

Kolaps centrálne riadeného hospodárstva sa prejavil aj na našich riekach a vodných zdrojoch. „V povodí slovenského úseku Dunaja sa v období rokov 1989 až 2011 prejavuje pokles organického znečistenia dusíka a fosforu,“ hovorí Stano. „Tieto zmeny boli spôsobené významnou recesiou výrobných činností v poľnohospodárstve, spracovateľskom priemysle potravín, dreva, textilu, v chemickom a strojárskom priemysle na celom území Slovenska.“ Nové fabriky na výrobu automobilov, papiera či elektrotechniky už boli budované s technológiami na odvádzanie a čistenie odpadových vôd.

Naše rieky a potoky sa začali prečisťovať aj vďaka rozširujúcej sa kanalizačnej sietí, keď čoraz menej domácností vypúšťa žumpy priamo do potokov. Výrazné zmeny prinieslo aj masívne budovanie čističiek odpadových vôd, najmä po vstupe do Európskej únie. V roku 2012 klesala produkcia odpadových vôd oproti roku 1994 o 47,2 percenta.

8. Ľahko sa presadíme s dobrým podnikateľským nápadom

[content type="longread-pos" pos="right"]

[content type="img" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7106415/008_firmy.jpg"][/content]

[/content]

Prvý rodený Angličan, ktorý sa po nežnej revolúcii objavil ako učiteľ v Považskej Bystrici, priletel priamo z Hongkongu, mal vyštudovaný Oxford a v životopise prestížne zamestnania na troch kontinentoch. Na logickú otázku začudovaných domácich, čo, preboha, robí na strednom Považí, konzistentne odpovedal: Vy ani neviete, ako sa máte dobre! V Londýne by som mal problém otvoriť si aj stánok s hamburgermi, pretože tam už všetko je a desiatky ľudí predo mnou to už skúšali. A tu nie je vôbec nič – ešte desiatky rokov sa tu každý šikovný človek veľmi ľahko uchytí s každým dobrým nápadom!

„Slovensko je krajina, kde takmer nič nie je zabehané a v starých koľajach. Preto je jednoduchšie tie koľaje položiť trasou, ktorá vyhovuje moderným časom,“ hovorí Ivan Štefunko, profesionálny investor, ktorý stál pri zrode už troch desiatok slovenských firiem.

„Staré štruktúry a generácie hlavne v biznise nebrzdia nové myšlienky a spôsoby. Mnohí moji bývalí spolužiaci zo zahraničia závidia, ako je našej generácii dopriate,“ hovorí 37-ročný Štefunko, ktorý vysokú školu vyštudoval v Paríži.

V rebríčku Doing Business porovnávajúcom 189 krajín podľa kvality infraštruktúry potrebnej na podnikanie bolo Slovensko minulý rok na 49. mieste, horšie sú na tom napríklad Španielsko, Taliansko, Grécko či Česko.

9. Naučili sme sa šoférovať a máme menej nehôd

[content type="longread-pos" pos="left"]

[content type="img" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7106415/009_nehody.jpg"][/content]

[/content]

Keby vás niekto strojom času preniesol do roku 1997 do piatkovej premávky medzi Zlatými Moravcami a Žiarom nad Hronom, asi by ste umreli od strachu. Spôsob, akým sme jazdili vtedy a ako sa správame na cestách dnes, je úplne odlišný. Zmenšili sa technické rozdiely medzi autami, ale čiastočne sme si už aj osvojili kultúru západných ciest. Slováci sa na cestách upokojili a nasýtili neviazanej zábavy. Okrem alkoholikov a najrizikovejšej skupiny mladých všetci pochopili, že na zahusťujúcich sa cestách sa musíme správať inak. Už vnímame chodcov na priechode, pochopili sme zipsovú jazdu. Pomohli nám nové cesty, máme skúsenosti s rýchlejšími autami a zabral aj strach o peniaze.

„Neuveriteľné, prekročil som česko-slovenské hranice a cítim takú zmenu, ako keď sme po revolúcii prišli do Rakúska. Na vašich cestách je neuveriteľný poriadok, aspoň v porovnaní s Českom“, okomentoval nedávnu návštevu na Slovensku Jakub Rejlek, majiteľ časopisu o rýchlych autách Faster.

Zmenu v správaní Slovákov za volantom asi najlepšie dokumentuje to, že prestávame cítiť rozdiel v jazde po prekročení hraníc do Rakúska. Slováci už lepšie predvídajú a nemusia predbehnúť kolónu za každú cenu. Viditeľne iné prostredie na našich cestách dokazujú aj štatistiky nehodovosti. Vlaňajšok bol doteraz najmenej tragickým rokom na slovenských cestách od roku 1966, keď začala polícia dopravné štatistiky evidovať. Je až neuveriteľné, že kým vlani zahynulo na cestách 223 ľudí, ešte v roku 1998 to bolo takmer štyrikrát toľko: 819. Niekoľkonásobne odvtedy klesol aj počet usmrtených chodcov či cyklistov.

Zlom nastal najmä v roku 2009, keď v priebehu jediného roka poklesol počet obetí havárii o vyše dvesto. Spôsobil to najmä nový zákon o cestnej premávke, ktorý zaviedol celodenné svietenie, maximálna rýchlosť v obciach klesla na 50, zimné pneumatiky sa stali povinnými, cyklisti si museli zohnať prilby a chodci mimo obcí reflexné doplnky. Nový zákon však aj výrazne zvýšil pokuty za priestupky. Efekt malo aj zvýšenie počtu dopravných policajtov a modernizácia ich techniky.

10. Môžeme počúvať operu aj metal

[content type="longread-pos" pos="right"]

[/content]

Nikdy nebolo lepšie, spieva skupina Hex, no nielen popularita tohto hitu dokazuje, že väčšina hudobníkov si myslí to isté. Pred rokom 1989 nemohli len tak nahrávať, šíriť svoju hudbu, voľne koncertovať. Štúdiá existovali iba oficiálne, na termíny v nich sa muselo čakať, každý album aj texty pesničiek musel prejsť schválením. A v obchodoch zahraničné nahrávky na pár výnimiek neboli, dalo sa k nim dostať len veľmi ťažko.

„Dnes je to už iba minulosť a vyzerá to dobrodružne, ale vtedy to až také zábavné nebolo,“ hovorí Michal Kaščák. Spevák a textár skupiny Bez ladu a skladu sa stretol už aj s mladými ľuďmi, ktorí mu neverili, že to pred rokom 1989 naozaj takto vyzeralo.

Podobná situácia bola aj s hudobnými festivalmi. Ladislav Snopko koncom 70. rokov urobil v pezinskom amfiteátri dva ročníky takzvaných koncertov mladosti a pripravil aj niekoľko akcií v Bratislave. No to boli len výnimky a zárodky. Samostatný letný hudobný festival vznikol až v roku 1995, volal sa Alternatívne leto, o dva roky sa k nemu pridala Pohoda, ktorá sa postupne stala najväčšou akciou tohto typu u nás. Letných festivalov dnes funguje vyše 60, takmer každý víkend od júla do septembra sa ich koná niekoľko po celom Slovensku.

Viditeľný posun k lepšiemu nastal aj na divadelnej scéne. Kým v roku 1989 existovalo len 21 divadiel, ich počet sa takmer strojnásobil. Ku „kamenným“ štátnym priestorom pribudlo viac nezávislých malých scén. Podobný nárast sa týka aj knižných vydavateľstiev a časopisov, no pri nich s pestrosťou ponuky často prichádza aj diskutabilná kvalita.

Jednou z najvýraznejších kultúrnych zmien bol vznik neformálnych centier. Začali sa vynárať po celej krajine v starých zanedbaných nevyužívaných priestoroch a industriálnych objektoch.

11. Lieky máme lacné

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Banky menia od augusta poplatky, pobočkám sa radšej vyhnite

Za pravidelným zvyšovaním poplatkov môžu byť nízke úroky na úveroch, ako aj silná konkurencia.

Ilustračné foto.

Chcete stovky eur? Firmy začali vyplácať odmeny, ak im dohodíte ľudí

Na úradoch práce sa míňajú šikovní ľudia, preto firmy začali robiť nábor inak.

Slovenská pošta zamestnáva okolo 14-tisíc ľudí, nových najíma aj na odporúčania.

Brusel chce regulovať hranolčeky, môžu chutiť inak Video

Hranolčeky nezakážu. Únia len rokuje o nariadení, ktoré obmedzí teplotu fritovania zemiakov. Chuť hranolčekov to môže zmeniť.

Ilustračné foto

Štát chce prudšie zvyšovať dôchodky, ale tri veci pri tom nedomyslel

Nikde sa nepíše, koľko bude zvyšovanie dôchodkov stáť a ako dlho to štát utiahne.

Ilustračné foto.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop