ZUZANA ZVOLENSKÁ vraví, že stav Trnavskej nemocnice ju v ničom neprekvapil.
Prečo ste povolili redaktorom, aby šli na týždeň do nemocnice?
„Lebo dúfam, že aspoň cez mediátora uveríte, že otvárame všetky dvere. Často počúvam, že niektorými vecami chceme len prekrývať problémy. Pritom sa ich snažíme pomenovať. Z analýzy sme sa, čo je pre mňa pozitívne, nedozvedeli nič nové. Sú to veci, ktoré sú nepríjemné, ale my ich nezakrývame.“
Analýzu Emarku čítame tak, že keby sa odstránili všetky chyby vo vedení nemocnice, bola by na tom lepšie, ale peňazí na dlhodobé fungovanie stále nebude dosť. Súhlasíte s tým?
„Systému financovania, ktorý bol založený na zmixovaní stratových a ziskových oddelení, dochádza dych a vznikajú deformácie. Snažíme sa ich vyrovnávať. Ale je pravda, že vždy je priestor aj na strane nákladov.“
Stačilo by zníženie nákladov?
„Nie. A najmä treba znižovať náklady tak, aby to nepocítil pacient. Máme dvadsaťročný investičný deficit. Celý svet vie, že každých tridsať rokov sa každé lôžko musí obnoviť. Historicky sme to zanedbali. Nie je to o tom, že musí byť postavená nová nemocnica, ale musí byť obnovená. To sa nám dnes brzdí, lebo najväčšie náklady idú na mzdy.“
Odkiaľ majú na to prísť peniaze?
„Snažíme sa upraviť platby z poisťovní. Napríklad meníme spôsob platby pri operáciách, ktoré boli stratové. Vytvorili sme systém, keď nemocnice dostávajú peniaze za výkon. Snažíme sa, aby do roku 2015 boli nemocnice stabilizované, a potom sa začneme zaoberať aj investíciami.“
Takže je peňazí dosť, len sú zle prerozdelené?
„Prerozdelenie musíme upratať. Na investície však musia byť nemocnice pripravené, 20- až 30-percentné zvýšenie platov by zamávalo aj so ziskovým podnikom. Keď budú stabilné, môžeme prísť k investíciám. Nemôže ísť o jednorazové investície a štát na to musí byť pripravený.“
Má teda platiť štát navyše?
„Nemusia to byť ďalšie peniaze.“
V nemocniciach sú oddelenia, ktoré sú veľmi ziskové a potom veľmi stratové. Lekári hovoria, že to je dané historicky a nemá to logiku. Je to tak?
„Historicky sa to ťahá. Preto je základ, aby sa dobre nastavila platba za diagnózu. Stále však rokujeme s VšZP a potom je to na riaditeľoch nemocníc, aby aj s inými poisťovňami dohodli podmienky, ktoré budú odzrkadľovať náklady. Malo by sa teraz veľmi pomôcť novou štruktúrou cien, ktorá by sa mala od 1. apríla spustiť.“
Mnoho ziskových pracovísk bolo odčlenených z nemocníc, viete s tým ešte niečo robiť?
„Otázka je, prečo je nastavená cenotvorba tak, aby niektoré pracoviská boli ziskové a iné nie. Treba zmeniť cenotvorbu a na tom sa pracuje. Nechceme však, aby historicky ziskové pracoviská skolabovali. Už prešli viaceré vlny znižovania cien a zároveň sa presúvali peniaze tam, kde platby nepokrývajú náklady.“
Kde ste ich znížili?
„Cena bodu magnetických rezonancií išla v dvoch vlnách dole. A došlo k zvýšeniu za chirurgické výkony.“
Keď ste vraveli, že vás analýza neprekvapila, mali by aj iné nemocnice podobné výsledky?
„Vybrali sme ju preto, že nie je zisková a je podobná ako iné. Manažér štátnej nemocnice nie je horší ako súkromný manažér. Sú to normálni vedúci pracovníci. Možno sú pod väčším tlakom. Ale ten, kto pracuje pre štát, nie je hlupák. Postupy sú obdobné ako v súkromnej sfére.“
Ak nastane tretie zvýšenie platov lekárov, tak priestor na osobné ohodnotenie musí ešte klesnúť.
„Problém v mzdách je suma z predchádzajúcich zvyšovaní, ktorá na istý čas spravila z riaditeľov len mzdárov, lebo vyplatili mzdy a už im nič neostalo. V minulosti tu bol systém, ktorý zohľadňoval aj vzdelanie či prax, teraz sa úplne narušil. Na mzdu už nevplýva vzdelanie ani náročnosť práce. Takže nie sú spokojní ani tí, ktorým sa mzda zvýšila, ani tí, o ktorým zákon mzdu nezvýšil. Oveľa škodlivejší podľa mňa bol medziľudský efekt ako ekonomický. Po zmenách v ohodnocovaní ostal úplný chaos.“
A čo s tým chcete spraviť?
„Chceme spraviť personálny poriadok. Aby sa zohľadnila aj náročnosť práce. Otázka, či sa to dá urobiť celoplošne aj pre subjekty, kde nie sme zriaďovateľmi, je otázkou právneho skúmania. Chceme to zrealizovať čo najskôr. Nehovoríme o zvyšovaní platov, lebo na to nie je priestor, ale malo by to určiť podmienky.“
Je tu však úplne opačná otázka. Nebola by deregulácia platov lepšie riešenie?
„Všetky snahy určiť platy zákonom vznikli v nedobrom prostredí nátlaku. Rokujeme s odborármi aj o tom, či naozaj regulovať platy aj v zariadeniach mimo pôsobnosti ministerstva.“
Nemocnice si môžu zarábať aj mimo príjmov z poisťovní, napríklad cez nadštandard. Dá sa tým zmeniť financovanie nemocníc alebo je to len okrajová vec?
„Výrazne to financovanie nezmení. Väčšina z vecí by sa mala vzťahovať na komfort pacienta. Problém však je, že priestory, v ktorých sa pacienti pohybujú, sú zastarané. A najväčší problém je prvotná investícia na nadštandard.“
Mali ste vytvoriť katalóg pre nadštandard. V akom je to štádiu?
„Máme zmapovaný rozsah poplatkov najmä v ambulantnej sfére. Chceme úpravu, aby tvorivosť podnikateľskej sféry neobmedzovala zdravotnú starostlivosť. Nemôžete napríklad vyberať euro za vstup do polikliniky.“
V tom, čo môže vyberať nemocnica, nebudete robiť poriadok?
„Nevidím to v tejto chvíli ako problém. Máme veci hradené z verejného zdravotného poistenia, potom veci, za ktoré sa dopláca, a nadštandard. Ak s tým má niekto problém, môže sa opýtať.“
Pacienti aj zamestnanci hovoria, že personálu je málo. Nebolo prepúšťanie také výrazné, že ohrozuje starostlivosť?
„Určite nie. Musíme vnímať poskytovanie starostlivosti aj z pohľadu efektívnosti. Nielen náklady na mzdy sú problém. Ťažké je aj udržať tu sestry a lekárov. Dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť zabezpečuje najmä u lekárov len jedna zmena. Nie je to najšťastnejšie, lebo potom majú veľa nadčasov. Sestry a iní pracovníci majú viaczmenné služby. Vychádza sa však z toho, čo je lepšie pre pacienta.“
Je optimálne, aby na jednu sestru boli deviati až desiati pacienti?
„To je veľmi odborná a konkrétna otázka z trnavskej nemocnice a odpovie vám na ňu riaditeľ.“
Aký je podľa vás optimálny počet postelí na jednej izbe?
„Ja by som nikdy nechcela byť na samotke, musím sa rozprávať. Okolo troch postelí by mal byť štandard. Otázka je však aj na priestorové možnosti a na potrebu investície.“
Ako vnímate štandardy postupov pri liečbe? Pracuje na nich ministerstvo?
„Mať štandardy jednotlivo po nemocniciach nie je dobrý nápad. Ideálom je, že by diagnózu, na ktorú bude štandard, riešili všetky nemocnice rovnako. Ale rodia sa veľmi ťažko. Môžu byť ekonomicky prínosné aj nie. Máme príklady, kde sú štandardy prísne a aj keď lekár vidí, že pacient dané vyšetrenie nepotrebuje, naordinuje mu ho, lebo je to v štandarde. U nás je to práve naopak. Tým, že nie je štandard, lekár niekedy naordinuje aj vyšetrenie, ktoré nie je potrebné, aby mal istotu a chránil sa. Podporujeme ich a chceme ich niekoľko presadiť. Dôležité je, aby ich lekári prijali.“
Chápu lekári, že je to potrebné?
„To sa musíte spýtať ich. Je časť obce, ktorá to prijíma, potom je druhá, ktorá hovorí, že ja som lekár a som zodpovedný za pacienta a každý pacient je iný. Na pôde nemocníc to musia byť jasné postupy, ktoré umožňuje jasné riadenie a kontrolu.“
Koľko peňazí sa dá v nemocniciach ušetriť pri obstarávaní?
„Pevne verím, že nič. Že sme nič neobstarali drahšie. Je tam trojstupňová kontrola. Aj porovnávame nemocnice medzi sebou. Teraz je to efektívne a takto to musí pokračovať.“
Ak by vás priviezli do nemocnice a dali by vás na posteľ, ktorá by bola podložená latami a pri otvorení okna by vám vlietol dovnútra vtáčí trus, považovali by ste to za problém?
„Ak by ma priviezli do nemocnice, tak by som mala rovnaké podmienky ako všetci ostatní. Tieto veci sa snažíme odstraňovať. Je to problém a verím, že ho budeme vedieť riešiť čo najrýchlejšie.“
Ako by ste to riešili?
„Čo ma viac trápi, je, že nemáme v nemocniciach klimatizáciu, sú to naozaj staré zanedbané budovy. Tieto drobné veci sú už naozaj skôr individuálne.“
