Tridsiatnik SAMO MAREC patrí na blogoch SME medzi najpopulárnejších.
Prečo a kedy ste začali blogy písať?
„Je to už päť rokov. Mal som pocit, že viem niečo originálne povedať publiku na blogu SME. Ukázalo sa, že to nie je celkom pravda.“
Patríte medzi najčítanejších autorov.
„Dnes už áno, ale začal som skôr zle, omieľal som tie isté témy ako všetci ostatní a bol som len jeden z tisícov blogerov na SME.“
Kde nastal zlom?
„Bol to skôr proces, ak chce bloger zaujať, musí si nájsť svoj priestor, témy a štýl písania a potom sa to pomaly vyvíja.“
Ako ste hľadali témy?
„Treba si uvedomiť, čo špecifické môže človek ponúknuť. Keď som začínal, veľa som cestoval po štipendiách, bol som v Krakove, Varšave, Kosove, tak som začal písať o tom.“
Dnes píšete aj o celospoločenských témach.
„Nejako extra ma to nebaví, netúžim vyvolávať kontroverzie a dostávať negatívne rekcie. Boli to skôr výsledky spontánneho rozčúlenia, ktoré nevnímam ako svoje najlepšie články.“
Ktoré sú lepšie?
„Za najzaujímavejšie, aj literárne, považujem články z Krakova, Sarajeva alebo cestopis po Albánsku. Lebo napísať o Modrom z neba nie je veľký problém. Na jeseň som napísal zaujímavý článok o histórii Krakova a ten videlo asi tritisíc ľudí, keby radšej ten čítalo 145-tisíc.“
Kritický článok o relácii Modré z neba vyvolal veľkú verejnú diskusiu. Čo sa dialo po jeho zverejnení?
„Reakcie boli prudko polarizované, s čím som rátal, ale prekvapila ma sila negatívnej spätnej väzby. Dostával som e-maily, že mám zomrieť alebo dostať rakovinu. Príjemné nebolo ani to, ako ma na fanúšikovskej stránke relácie, kde majú 250-tisíc ľudí, vystavili lynču. Vilo Rozboril mi písal rozhorčené verejné posty, hoci v osobných správach bol oveľa zmierlivejší. Po tejto skúsenosti by som ten článok už nepísal, lebo som ho nepotreboval, a skôr ma mrzí, že som pre neho známy.“
Blog vyvolal aj užitočnú diskusiu.
„Áno, ukazuje sa, že funkcia digitálnych médií veľmi rastie. Na Facebooku existuje skupina ľudí, ktorí dokážu ovplyvňovať verejnú mienku a sledujú ich aj politici. Aj bulvár do veľkej miery čerpá najmä z Facebooku.“
Ako po rokoch vnímate skúsenosť blogera?
„Pozitívne, lebo písanie je okrem jazykov asi jediné, čo viem. Blog mi dal možnosť posunúť sa dopredu, vďaka nemu mi ponúkli aj prácu v reklame. Žijem síce verejnejší život, čo má aj negatíva. Kľúčové je, že si môžem povedať svoj názor a dokonca ho niekto aj počúva. To nikdy nebolo ľahšie.“
V rastúcom počte blogov sa názor ľahšie stratí.
„Celková úroveň určite klesá. Ale stále si myslím, že kto dokáže byť zaujímavý témou alebo podaním, tak sa nakoniec presadí.“
Majú blogy budúcnosť?
„Aj na sebe sledujem, že časť aktivít sa postupne presúva na Twitter a Facebook. Mohol by som niektoré témy za pol hodiny rozpísať do článku, ale status sformulujem za dve minúty a vyjadrím ním to isté. Prichádza k migrácii, ale možno to blogy trochu prečistí a odpadne krovie. Blog bude mať stále budúcnosť, lebo potreba ľudí verejne sa vyjadrovať pretrvá.“
