Zákaz vydať knihu o Gorile oprel sudca o čestné vyhlásenie Jaroslava Haščáka.
BRATISLAVA. Bratislavský sudca Branislav Král, ktorý rozhodol o predbežnom zákaze vydať knihu Toma Nicholsona, už minulý týždeň naznačil, že sa pri rozhodovaní spoľahol na čestné vyhlásenie Jaroslava Haščáka z Penty.
„Je nelogické, aby dal toto čestné vyhlásenie a nebola to pravda,“ vysvetľoval sudca. Sudca tak knihu zastavil bez toho, aby ju videl.
„Podľa informácií, ktoré mám z dôveryhodného zdroja, uvádzam, že Nicholson plánuje uvedenú knihu vydať vo vydavateľstve Petit Press,“ napísal Haščák vo vyhlásení.
Odvolával sa pritom na verejné výroky Toma Nicholsona. Jozef Vozár z Ústavu štátu a práva SAV hovorí, že takéto čestné vyhlásenie nemôže slúžiť ako seriózny dôkaz.
„Cenzúra existuje stále, ale rovnako aj túžba po slobode slova. Musí si nachádzať stále nové formy ako sa presadiť, pretože aj cenzúra si ich bude vždy nachádzať,“ hovorí spisovateľ Ľubomír Feldek.
Predbežná cenzúra
- 11. januára – Haščák a Varga dali na súd žalobu a návrh na predbežné opatrenie.
- 30. januára – Sudca Král vydanie stopol; existencia knihy je vraj zásahom do Haščákových práv.
- 2. februára – Sudkyňa Kontríková Vargovej žiadosti nevyhovela; do jeho práv nemôže zasiahnuť niečo, čoho obsah nikto nepozná.
Zástupcovi riaditeľa Ústavu štátu a práva SAV Jozefovi Vozárovi rozhodnutie sudcu v niektorých aspektoch pripomína „opatrenia, aké v totalitnom režime robil na to osobitný štátny orgán“. Cenzúre pred zverejnením sa vtedy hovorilo predbežná.
Sudcovu obranu, že cenzúra to nebola, lebo nechránil záujmy štátu, ale súkromnú osobu, spochybňuje.
Ústava podľa Vozára zakazuje akúkoľvek cenzúru, hoci jej definícia neobsahuje žiadny právny predpis. Je to „neoprávnené obmedzenie šírenia názorov a informácií bez ohľadu na to, komu slúži.“
„Pokiaľ súd vopred zakáže vydať konkrétnu knihu, tak to rozhodne cenzúra je,“ myslí si Pavel Molek z Právnickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne.
Pripomína, že Slovensko je viazané Listinou základných práv a slobôd, ktorá cenzúru zakazuje, a to bez výnimky. „Je rovnako absolútne zakázaná ako mučenie alebo trest smrti,“ hovorí Molek.
V koho záujme
Sudcova obrana preto podľa neho neobstojí. „Je rovnako neúčinná, ako keby povedal: Áno, mučil som toho človeka, nechal som ho popraviť, ale nebolo to v záujme štátu, ale v záujme jednotlivca,“ myslí si Molek.
S argumentmi sudcu nesúhlasí ani právnik Peter Kerecman. „Či ide v danom prípade o cenzúru, alebo nie sa odvíja od iných kritérií,“ hovorí.
Ústavný zákaz cenzúry neznamená, že súd nemôže v nevyhnutných prípadoch vopred zakázať šíriť určité údaje. „Nevyhnutnosť môže byť daná aj záujmom na ochrane práv fyzickej osoby,“ myslí si Kerecman.
Kedy by mohol sudca knihu zakázať skôr, ako ju čítal? „To je najslabšie ohnivko celého rozhodnutia,“ hovorí Vozár. Predbežné opatrenie možno vydať, ale muselo by ísť o výnimočné prípady.
„Bez poznania obsahu knihy vyznievajú akokoľvek dobre poskladané právne argumenty účelovo,“ dodal Vozár.
Listina základných práv a slobôd pripúšťa možnosť obmedziť slobodu prejavu pre ochranu práv druhých, teda aj osobnostných práv, uznáva Molek.
Kedy sa tak môže stať, sa nedá jednoznačne povedať, závisí to od posudzovania z prípadu na prípad.
Ako to posúdiť, keď nie je známy obsah knihy, je pre Moleka záhadou.
„Je to trochu ako záväzne rozhodnúť o mene dieťaťa, ktoré čakáte, ale ešte neviete, či to bude dievča, alebo chlapec.“
Prvý po rokoch
Ani jeden z oslovených právnikov si na podobný prípad z minulosti nespomenuli.
Žiadna kniha ešte pred svojím vydaním nebola na Slovensku po roku 1989 zakázaná.
Vozár vidí paralelu s prípadom zo začiatku 90. rokov, keď vtedajší minister pre privatizáciu Ivan Mikloš podal návrh na predbežné opatrenie, ktorým by súd zakázal písať o jeho spore so študentským týždenníkom. Prvostupňový súd mu vyhovel, druhostupňový už nie.
Novinár Tom Nicholson a aj vydavateľstvo Petit Press (vydavateľ denníka SME), ktorého sa predbežné opatrenie tiež týka, sa proti rozhodnutiu odvolali. O tom, či kniha vyjde, alebo nie, rozhodne bratislavský krajský súd.
Ten má posudzovať aj ďalšie odvolanie, a to Zoltána Vargu, ktorého Gorila tiež spomína. On so žiadosťou o stopnutie knihy u sudkyne Daše Kontríkovej neuspel.
Právnici o takejto situácii, keď dvaja sudcovia rozhodnú rôzne, hovoria, že by sa nemala stávať, no stáva sa.
„Rozdielnosť rozhodovania v rovnakých veciach je vo všeobecnosti u nás závažným problémom, pretože v duchu princípu právnej istoty by mal mať každý právo spoliehať sa na to, že v rovnakých veciach súdy rozhodnú rovnako,“ hovorí Kerecman.
„Stáva sa to, našťastie nie bežne,“ dodáva Molek.
Feldek: Rozhodnutie je veľkým právnym nezmyslom
Takmer po desiatich rokoch súdnych sporov s exministrom kultúry Dušanom Slobodníkom vyhral boj o slobodu prejavu v Štrasburgu. Zakazovať knihy je podľa spisovateľa ĽUBOMÍRA FELDEKA absurdné.
Čo si myslíte o rozhodnutí bratislavského sudcu, ktorý stopol vydanie knihy bez toho, aby ju čítal?
„Je to nezmysel. Po tom, ako Mečiar amnestoval nevyšetrenú vraždu, čo sa zdalo, že je vrcholný právny nezmysel, ktorým Slovensko prispelo k deštrukcii európskeho právneho systému, je toto rovnako veľký právny nezmysel. Som synom právnika. Keby toto počul, v hrobe by sa musel rozosmiať.“
Očakávali by ste, že vyše dvadsať rokov po páde komunizmu slovenský súd vydá takéto rozhodnutie?
„Nielenže by to človek neočakával, ale je to do takej miery absurdné, že sa mi až zdá, že to rozhodol sudca, ktorý sa vo svojom rozhodovaní necítil bezpečne. Aby som to povedal jemne. Takéto rozhodnutie môže urobiť len sudca v nejakej zvláštnej úzkosti alebo strachu, pretože takýmto rozhodnutím obetúva aj svoje vlastné dobré meno. Či dobré meno stojí za takýto rozsudok, je otázka. “
Sudca sa bráni, že sa snažil ochrániť osobné práva súkromnej osoby. Čo si o tom myslíte?
„Niekto sa na vás krivo pozrie a vy ho odsúdite za to, čo mal na jazyku, ale ešte nepovedal? Nemôžete niekomu vyčítať, že vás urazil, keď tú urážku nepoznáte. Niečo podobné je aj zakazovať knihu, ktorú sme nečítali. Vôbec, absurdné je zakazovať knihy.“
Je to podobné s vaším prípadom?
„Zažil som tú absurditu, ale zo skromnosti by som svoj prípad nezaraďoval vedľa tohto, pretože môj nakoniec dopadol dobre.“
Vnímali ste rozhodnutia súdov ako cenzúru?
„Nebol som cenzurovaný, lebo ja som bol posudzovaný za niečo, čo už bolo napísané. Vnímal som to inak.“
Ako?
„Ako snahu zaviesť cenzúru v právnom systéme v čase, keď bola zrušená. Keď bolo niektorým ľuďom za cenzúrou ľúto, tak zrazu zistili, že existuje občianskoprávne konanie a že to by sa mohlo stať náhradou cenzúry.“
Podarilo sa to dosiahnuť?
„Vo viacerých prípadoch sa to neskôr potvrdilo. Zastrašovanie občianskoprávnym konaním spôsobovalo prevenciu a nútilo ľudí, ktorí by sa čokoľvek chystali povedať, k autocenzúre. Šikovní novinári však pochopili, že si musia vypracovať veľmi sofistikovaný spôsob vyjadrovania, aby povedali to, čo chcú a pritom neboli zraniteľní občianskoprávnym konaním. Preto vzniklo množstvo inotajov, ktorými sa ľudia, čo sa verejne vyjadrujú, chránia. Nie sú to však len tí slušní, ale aj neslušní.“