FRANKFURT. Platenie úrokov z nich patrí medzi najväčšie bremená štátnej pokladnice.
Podľa analytikov americkej banky Morgan Stanley situácia teraz globálne vyzerá tak, akoby "hospodárstvo práve prekonalo tretiu svetovú vojnu". Vo svojej štúdii nemali na mysli Grécko, ktoré sa podľa svojho premiéra Jorgosa Papandrea teraz nachádza "vo vojnovom stave", ale Spojené štáty.
Len raz vo svojich dejinách mala najväčšia ekonomika sveta vyšší štátny dlh než hodnotu svojho hrubého domáceho produktu (HDP). Bolo to po druhej svetovej vojne. Dlh bol vtedy o 10 % vyšší než ročná hodnota amerického HDP. Vlani už dosiahol 90 % jeho hodnoty a situácia sa bude ešte zhoršovať. Až 60 % Američanov pokladá zníženie štátneho dlhu za najdôležitejšiu úlohu vlády.
Štátny dlh však veľmi silno vzrástol aj Francúzsku, Veľkej Británii, Španielsku či Japonsku.
Spojené štáty zaplatili vlani svojim veriteľom na úrokoch 381 miliárd USD (276,79 miliardy eur). Krajina má ešte stále dôveru finančných trhov, úročenie jej štátnych dlhopisov zostáva nízke. Ak by sa však situácia Washingtonu zhoršila, úroky by prudko vzrástli. Potvrdzuje to aj výpočet profesora Franklina Allena z Pennsylvánskej univerzity. V roku 2011 prekročí štátny dlh hodnotu amerického HDP. V praxi to bude znamenať, že ak sa úročenie dlhu zvýši o percentuálny bod, náklady na jeho obsluhu sa zvýšia o 140 miliárd USD.
Znepokojujúca otázka znie: Ako sa môžu vlády úspešne popasovať so znížením štátneho dlhu?
Vlády môžu zvýšiť dane a odčerpať prostriedky od bohatých ľudí. Ale štát nemôže zobrať ľuďom priveľa a nebezpečné je aj ožobráčenie firiem. Ak by sa tak stalo, došlo by k poklesu spotreby a investícií. Ekonomika by sa dostala do smrteľnej klesajúcej vývrtky.
Vláda môže vsadiť na silný hospodársky rast. Ak je konjunktúra silná, do štátneho rozpočtu začnú plynúť miliardy a štát sa môže venovať splácaniu nielen úrokov, ale aj istiny. Tak sa dostali USA z krízy po druhej svetovej vojne. Podarilo sa to aj Veľkej Británii a Kanade, neskôr aj Írsku.
Teraz je však situácia trochu odlišná. Americkí spotrebitelia sú zadlžení až po uši a Čína je ešte slabá na to, aby sa stala lokomotívou svetovej ekonomiky. Obnova konjunktúry vládnymi stimulačnými balíčkami sa zdá ako vhodný nástroj, ale nikde nie je zaručené, že požičané peniaze, ktoré sa nimi vynaložia na podporu konjunktúry, sa vláde napokon aj vrátia.
Vlády môžu trpieť infláciu alebo ju stimulovať. Pre politikov je táto cesta dosť lákavá. Keď rastie inflácia, hodnota štátneho dlhu klesá. Ak sa napríklad dosiahne miera inflácie 10 % a tento stav trvá päť rokov, formálne sa štátny dlh zníži o 40 %. Analytici Morgan Stanley zistili, že inflácia v rokoch 1946 až 2003 sa podieľala na znížení štátneho dlhu 56 %. Podľa ekonóma Kennetha Rogoffa ročná miera inflácia však nesmie byť vyššia ako 6 %. Rast ekonomiky mal na jeho poklese 44-% podiel. Pre ekonomiky je však smrteľnou hrozbou hyperinflácia, ktorá má ťažké hospodárske aj politické dôsledky.
Vlády môžu znížiť výdavky a odstrániť subvencie. Tento nástroj môže byť úspešnejší ako rast daní, lebo menej zaťažuje ekonomiku. Touto cestou sa teraz uberá Írsko. Vláda znížila platy štátnych zamestnancov o 15 %, detské prídavky o 10 % a podporu v nezamestnanosti o 4 %. V Spojených štátoch by mohlo prísť do úvahy zníženie gigantického rozpočtu ministerstva obrany, Pentagónu. Otázkou je, ako to prijme obyvateľstvo. Gréci generálnymi štrajkami bojujú proti záchrane národnej ekonomiky. Nikto z opozície nenavrhuje riešenie, ktoré by vyriešilo kvadratúru kruhu: Získať peniaze na finančnom trhu, keď ich prakticky nikto nechce požičať; zabezpečiť rast životnej úrovne bez zvýšenia produktivity; splatiť štátny dlh 300 miliárd eur pri akútnom nedostatku peňazí na bežné výdavky štátu.
Vlády môžu privatizovať štátny majetok, vrátane rodinného striebra. Ale vyspelé krajiny majú už najväčšie vlny privatizácie za sebou. Telekomunikačné koncerny, letecké spoločnosti, elektrárne, plynárne a vodárne sú už väčšinou v súkromných rukách. Tvrdenie neplatí pre Francúzsko. Krajina má však silné odbory a národ prchkú povahu, ľahko ho privedie k stavaniu barikád na uliciach. V minulosti vyšli na ne aj pre malichernejšie príčiny. Ale britská vláda chce v nasledujúcich dvoch rokoch sprivatizovať ešte čo sa dá. Pôjde o štátny podiel v európskom konzorciu na ťažbu uránu Urenco, trať pre vlaky vysokých rýchlostí TGV na britskom území a o stávkovú kanceláriu Tote.
Vlády môžu napokon zriadiť komisiu pre štátny dlh. Koordinovala by všetky opatrenia na zastavenie rastu dlhu prostredníctvom zákonov. Toto úsilie v medzinárodných spoločenstvách zatiaľ - až na výnimky - neprinieslo úspech. Sankčné konanie v EÚ proti krajinám, ktoré prekračovali a prekračujú limit na schodok deficitu štátneho rozpočtu, sa doteraz vždy doviedlo do stratena. Príklad Grécka ukazuje, že až hrozba štátneho bankrotu a nátlak partnerov z EÚ prinútil Atény, aby prijali silné úsporné opatrenia. Ich realizácia je však záležitosťou národnej vlády - teda otvorená.
Vlády nemôžu vyhrať vojnu so štátnym dlhom. Šéf Ústavu pre svetovú ekonomiku v nemeckom Kieli Dennis Snower tvrdí, že kontraindikáciou je ich "veľký záujem o to, aby v nasledujúcich voľbách znovu získali dôveru".
Preto chce Snower riešiť príčinu vzniku štátneho dlhu a nie jeho dôsledky; štáty potrebujú protidlhové komisie. Mali by mať takú nezávislú pozíciu ako centrálne banky. Ich úlohou by bolo kontrolovať úroveň štátneho dlhu a prijímať opatrenia proti jeho rastu a na jeho znižovanie. V prvom rade nariadia vytváranie nových dlhov. V bohatých rokoch musia mať ministri financií povinnosť ich redukovať. Počas recesie by ich mohli vytvárať, ale len na jej prekonanie, teda na obnovu konjunktúry.
Snower tvrdí, že zmeniť postup v boji proti štátnemu dlhu je veľmi naliehavé, lebo "hra na kysnúce dlhy a rastúce úroky sa nedá hrať naveky".
Informoval o tom nemecký denník Financial Times Deutschland.