Bratislava 7. septembra (TASR) - Len ťažko predpokladať, že by Američania tak vehementne bránili záujmy Gruzínska a iných stredoázijských národov, ak by neležali na trase, po ktorej sa prepravujú, či by sa dali prepravovať ropa a zemný plyn z Ázie do západnej Európy.
To nakoniec Američania ani netaja. Už viackrát, a to aj pred sporom za Južné Osetsko, podporili akýkoľvek projekt, ktorý obchádzal Rusko, alebo mu aspoň konkuroval. Konflikt ich však znervóznil ešte viac, keďže štáty, od ktorých si veľa sľubujú, začali uvažovať nad určitým presmerovaním energetických tokov mimo Gruzínska. A práve cez Rusko.
Azerbajdžan, ktorý denne ťaží okolo milióna barelov ropy, začal zvažovať, že odkloní vývoz komodity mimo Gruzínska a radšej ju bude vyvážať cez Rusko. Podľa agentúry Reuters azerbajdžanská štátna ropná firma Socar už skôr, po predchádzajúcich menších sporoch medzi Gruzínskom a Ruskom, rozhodla, že tento rok bude 300.000 až 400.000 ton ropy namiesto cez ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan transportovať cez ropovod Baku-Novorossijsk. Pôvodne chcel Socar v tomto roku vyviezť do Ruska asi milión ton ropy, teraz, citujúc "nestabilitu" v Gruzínsku by to malo byť práve 1,3 až 1,4 milióna ton ropy.
Aj keď sa o tom mlčí a vinu za najnovšiu situáciu kladie Západ prakticky výhradne iba Rusku, komplikovanie energetických tokov cez Gruzínsko sa začalo práve po útoku Gruzíncov na Južné Osetsko. Socar totiž azerbajdžanskému prevádzkovateľovi ropovodov nariadil, aby presmeroval časť ropy cez ruský systém 7. augusta, teda v deň, keď gruzínske vojská zaútočili na separatistické Južné Osetsko, ktoré je už roky pod ochranou Moskvy a jeho obyvatelia majú ruské občianstvo.
Práve presmerovávanie toku ropy začalo vyvolávať obavy aj o tok plynu. Západ má v pláne najmä projekt plynovodu Nabucco, ktorý bude nadväzovať na súčasný plynovod Baku-Tbilisi-Erzurum. Ten otvorili v roku 2007 a mal by byť schopný prepravovať ročne 20 miliárd kubických metrov plynu z Azerbajdžanu. Neistota producentov ropy a plynu preto vyvolala pohyb v západnej Európe a Bielom dome.
"Konflikt medzi Gruzínskom a Ruskom zvyšuje riziko využitia južného Kaukazu ako vhodnej a bezpečnej transportnej cesty v dlhodobom meradle," povedala pre Reuters analytička Tanya Costellová zo spoločnosti Eurasia Group v Londýne.
Prvé kroky Cheneyho preto smerovali práve do Azerbajdžanu, kde informoval, že "USA majú záujem o blahobyt a bezpečnosť národov v tomto regióne," no nezabudol pripomenúť, že USA a Azerbajdžan musia spolupracovať na vytvorení ďalších energetických transportných koridorov.
Narážal tak práve na spomínaný projekt Nabucco, ktorý by mal byť spustený do prevádzky v roku 2013 a prechádzať by mal z Turecka cez Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko do Rakúska. Na začiatku by jeho kapacita mala dosahovať 8 až 10 miliárd kubických metrov plynu, postupne však až približne 30 miliárd kubických metrov.
Za projekt sa v týchto dňoch postavil aj komisár EÚ pre energetiku Andris Piebalgs, ktorý vyzval na účinnejšiu politickú spoluprácu krajín EÚ s cieľom dostavať ho čo najrýchlejšie.
Problémom však je, že na jednej strane je projekt veľmi nákladný a na druhej pravdepodobne bude neekonomický, ak vezmeme do úvahy, že Rusi tiež nedriemu a už stihli podpísať s krajinami kľúčovými pre projekty Nabucco a Baku-Tbilisi-Erzurum dohodu o potiahnutí konkurenčných plynovodov.
Ako informovala ruská agentúra RIA Novosti, ešte v marci tohto roka podpísala Moskva s Kazachstanom a Turkménskom dohodu o výstavbe plynovodu pozdĺž pobrežia Kaspického mora z Turkménska cez Kazachstan do Ruska. Tam by sa mal napojiť na existujúcu sieť ruských plynovodov smerujúcich na západ.
V týchto dňoch dohodu doplnil Uzbekistan, ktorý sa na plynovod napojí samostatnou vetvou. Ako informoval denník Moscow Times, plynovod bude prepravovať približne 30 miliárd kubíkov plynu, teda približne toľko, ako pri dosiahnutí maximálnej kapacity plynovod Nabucco. Rusko už teraz dováža väčšinu turkménskeho plynu a s týmto plynovodom, ktorý bude transportovať aj plyn z Uzbekistanu, by sa podľa uzbeckého prezidenta Islama Karimova jeho import mal zvýšiť o ďalších 50 %.
Samé stredoázijské štáty pritom dávajú najavo, že nemajú nič proti spolupráci aj s inými krajinami, ale so susedným Ruskom odmietajú byť v konflikte. Najväčšia krajina na svete je pre ne podobne ako USA pre susedné štáty na západnej pologuli kľúčovým obchodným partnerom.
Okrem toho, Rusi už dávnejšie pracujú na projekte South Stream (Južný prúd), plynovode, ktorý by viedol plyn južným ťahom cez Grécko, Bulharsko a Srbsko do strednej a západnej Európy. Podľa stránky UPI len nedávno podpísalo dohodu s Ruskom o projekte Grécko a Bulharsko a Moskva predpokladá, že čoskoro tak urobia aj Slovinsko a Rakúsko. Práve do Rakúska by mal pritom viesť plynovod Nabucco.
Reinhard Mitschek, výkonný riaditeľ projektu Nabucco, tento týždeň pre britský denník Financial Times povedal, že "projekt Nabucco by konflikt v strednej Ázii nemal ovplyvniť" a ruského plynovodu South Stream sa neobáva, pretože podľa neho by si napriek rovnakému smerovaniu plynovody nemali konkurovať. "V najbližších 20 rokoch dopyt Európy po plyne výrazne vzrastie a keďže produkcia zemného plynu v samotnej Európe stále klesá, bude potrebovať doviezť plyn od viacerých producentov. Nabucco aj South Stream sa tak možno budú ešte dopĺňať," dodal Mitschek.
Viacerí experti si však dávajú otázku, či krajiny ako Turkménsko budú mať dlhodobo dostatok zdrojov na plnenie dodávok do Ruska aj na západ. Ako povedal pre Moscow Times Pavel Bajev, expert na energetiku z International Peace Research Institute v nórskom Oslo, Nabucco bude potrebovať dostatok zdrojov, a tie zatiaľ z tejto oblasti úspešne k sebe sťahuje Rusko.
Západné štáty Európskej únie preto na rozdiel od Američanov, ako aj Poliakov a obyvateľov pobaltských štátov, ktorých stále viac zaujíma politický vzťah k Rusku, reagujú na Moskvu omnoho opatrnejšie.
Postoj Poliakov a pobaltských krajín je pritom zvlášť zaujímavý, najmä z toho hľadiska, že aj keď Rusov pre minulosť v láske dvakrát nemajú, je to ich kľúčový obchodný partner. Poľsko ťaží aj z transportu ruského plynu cez svoje územie. Plány Rusov na obchvat Poľska plynovodom Severný prúd Varšavu veľmi podráždil a poľskí predstavitelia ostro reagovali na podporu Nemcov pre tento projekt. Brusel volali svojho času na pomoc aj po tom, čo Rusi zastavili dovoz mäsa z Poľska a žiadali, aby Moskva obchod čo najskôr obnovila.
Európska únia je opatrnejšia aj preto, že aj alternatívne oblasti ako Afrika, nie sú už tak výrazne bez ruského vplyvu ako ešte pred niekoľkými rokmi. Takmer paniku vyvolali informácie o uzatváraní veľkého počtu kontraktov ruských energetických firiem a plány na nové trasy produktovodov zo severnej Afriky.
Ako informoval denník International Herald Tribune, najviac znepokojujú dohody plynárenského gigantu Gazprom. Ten sa už napríklad dohodol s alžírskou spoločnosťou Sonatrach na prieskume potenciálnych ložísk a dodávkach plynu z nich do Európy. Sonatrach je pritom tretím najväčším dodávateľom plynu pre Európsku úniu po Rusku a Nórsku.
Tento týždeň podpísal Gazprom podobnú dohodu v Nigérii. Aj keď podrobnosti nie sú známe, ešte v apríli Gazprom informoval, že rokuje o vstupe do projektu za niekoľko miliárd dolárov na výstavbu plynovodu, ktorý by prepravoval plyn z Nigérie cez Saharu a popod Stredozemné more do Európy. Podobný plynovod zvažuje koncern postaviť z Líbye, pričom Líbya súhlasila s predajom časti svojich ropných a plynových zásob do Ruska.
Podľa analytikov má Gazprom tichú stratégiu. Nemusí nevyhnutne vlastniť väčšinový podiel. Stačí, ak získa právo spolurozhodovať o projektoch, pričom najviac vstupuje do tých, ktoré riešia toky energií.
