BRATISLAVA. Premiér Robert Fico včera pripomenul „všetkým cudzím vlastníkom“ energetických monopolov, že existuje článok 20 Ústavy, ktorý hovorí, že vo verejnom záujme sa dá vec vyvlastniť. Tvrdí, že ak budú zahraniční vlastníci pokračovať v politike, ktorá je proti záujom štátu, „teda proti verejnému záujmu, my sa nebudeme ostýchať a použijeme aj takéto krajné prostriedky do budúcnosti“.
((video))
Premiérove vyhlásenia prichádzajú po tom, čo sa Slovenské elektrárne a SPP ohradili proti Ficovmu plánu lacných energií pre domácnosti. Ministerstvo hospodárstva nariadilo vo „všeobecnom hospodárskom záujme“ Slovenským elektrárňam vyčleniť pre domácnosti a malých podnikateľov lacnejšiu elektrinu. V rozhodnutí to formulovalo tak, že elektrárne majú povinnosť dodať elektrinu v množstve najmenej 6 terawatthodín za cenu, ktorú určí Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. V prípade plynárov sa ministerstvo snaží diktovať ceny nielen pre maloodberateľov, ale aj pre teplárne, ktoré kúria plynom.
Slovenské elektrárne verdiktu vyčítajú rozpor s Ústavou, energetickými predpismi či európskym dohovorom o ľudských právach. Výhrady SPP k politike vlády sú podobné, plošne nízke ceny sa podniku nezdajú dobrým riešením. „Myslíme si, že presne zameraná pomoc ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú, by bola vhodnejšia,“ hovorí stanovisko plynárov.
Hovorca elektrární Juraj Kopřiva včera upozornil, že Ústava, na ktorú sa odvoláva premiér, má aj druhú stranu. Zaručuje aj nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. „Ak dôjde k obmedzeniu vlastníckych práv, ten, kto ich obmedzuje, je povinný kompenzovať vzniknutú stratu, teda rozdiel medzi trhovou a regulovanou cenou,“ povedal Kopřiva.
Stanovisko SPP sa nám včera nepodarilo získať.
Vyvlastnenie nie je zadarmo
Odhadnúť cenu monopolov je podľa analytika inštitútu INESS Radovana Ďuranu v súčasnosti zložité, keďže v posledných rokoch dochádzalo k podstatným reštrukturalizačným zmenám v bilancii aj vo výsledovke spoločností.
Štát predal 66 percent akcií Slovenských elektrární talianskemu Enelu za 839 miliónov eur, čo bolo podľa vtedajšieho kurzu 31,3 miliardy korún. Za 49 percent akcií štát zinkasoval 2,7 miliardy dolárov, čo zodpovedalo 121 miliardám korún.
„Je však zrejmé, že vzhľadom na rastúci dopyt po dražejúcej elektrine by cena elektrární prevýšila privatizačnú cenu podniku,“ povedal Ďurana.
S prázdnymi rukami neodchádzajú ani investori vo Venezuele. Tamojší prezident Hugo Chávez v januári vyhlásil, že národ by mal znovu získať vlastníctvo v strategických sektoroch. Venezuela znárodnila ropný priemysel a zahraničným firmám ponúkla menšinový podiel v ťažobnom priemysle. Talianska spoločnosť Eni sa najprv s venezuelským štátom dohodla, že jej v priebehu nasledujúcich siedmich rokov zaplatí 700 miliónov dolárov. Eni potom získala 40-percentný podiel v novej spoločnosti so štátnou ropnou spoločnosťou Petróleos de Venezuela.
Koalícia nejednotná
Poslanec za HZDS Jozef Halecký premiérovi pripomenul, že „žijeme v inej dobe a spôsob vyvlastnenia nie je priechodný vzhľadom na to, že sme v Európskej únii a trhovo orientovaná ekonomika“. Halecký si myslí, že Ficove vyjadrenia majú „iný aspekt ako ekonomický“.
Poslanec za SNS Štefan Zelník s premiérom naopak súhlasí. Predaj SPP a Slovenských elektrární považuje za chybu predchádzajúcej vlády. „Nie je možné, aby sme sa stali rukojemníkmi firiem, ktoré sa dostali k strategickým podnikom,“ hovorí Zelník.
Podľa poslanca za SDKÚ Stanislava Janiša premiér svojimi vyhláseniami najviac ohrozuje sociálne najzraniteľnejšie skupiny občanov.
Takéto vyhlásenia totiž podľa neho vyvolávajú oprávnenú obavu z investovania na Slovensku, spôsobujú presun výrob mimo Slovenska a tým menej pracovných príležitostí u nás a zastavenie rastu životnej úrovne našich občanov.
Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
V duchu hesla, že továrne majú patriť tým, ktorí v nich pracujú, sa riadilo vyvlastňovanie, ktoré vo väčšej miere prepuklo po februári 1948. Všetky podniky sa poštátnili a dostali sa do rúk štátu. „Bol to akoby verejný záujem, ale majetok sa nedostal do rúk tým, ktorí na ňom pracovali, ale spravoval ho štát,“ povedal historik Dušan Kováč. Verejný záujem, ako ho definuje naša Ústava, je podľa neho niečo iné.
Ani zhabanie majetku židovským občanom, takzvaná arizácia, nebola v duchu verejného záujmu. „Arizácia nebola motivovaná verejným záujmom, ale rasistickým princípom: podniky musia byť v árijských rukách,“ hovorí Kováč. Ak sa hľadajú príklady vyvlastňovania vo verejnom záujme, netreba hľadieť do ďalekej minulosti. Verejný záujem sa použil napríklad pri vyvlastňovaní pozemkov pri výstavbe diaľnic. „V dejinách to prebiehalo všetko inak. Toto nemá seriózny precedens,“ povedal Kováč.
