BRATISLAVA. Ak sa niekto teší, že mu banka úročí jeho úspory na ročnom termínovanom vklade štyrmi percentami, mal by myslieť aj na to, že mu zo zdaneného výnosu ukrojí inflácia. Podľa odhadov ekonómov by v polovici budúceho roka mala medziročná inflácia dosiahnuť asi 3,6 percenta. Úspory klienta sa reálne zhodnotia zrejme len málo.
Môže to byť aj horšie a aj na tradičných trhoch. V Spojených štátoch vystúpala inflácia v júli už na 5,6 percenta. Ročná úroková sadzba LIBOR, od ktorej tamojšie banky odvíjajú úročenie ročných vkladov, sa pred rokom pohybovala medzi 5,20 až 5,40 percenta. Dolárové úspory ľudí, ktorí ich pred rokom dali na termínovaný účet, sa tak reálne znehodnotili.
Záporné reálne zhodnotenie vkladov sme v minulosti zažili aj na Slovensku. „Súviselo to s vysokou infláciou po skončení cenovej regulácie,“ povedal analytik VÚB Martin Lenko.
Vysoké marže bánk
Aký je reálny výnos, závisí aj od toho, s akou infláciou úroky porovnávame. „Mali by sa porovnávať s cenami tovarov, na ktoré sa spravidla šetrí. Elektrinu ani plyn si do zásoby nemôžeme kúpiť,“ hovorí analytik ČSOB Marek Gábriš. Ide o jadrovú infláciu, ktorá je nižšia ako celková, lebo je očistená od cien energií a nepriamych daní. Podľa odhadov ČSOB by v ďalšom roku mala dosiahnuť 3,4 percenta.
Koľko banky dajú klientom na termínovanom účte, závisí od vývoja úrokov na medzibankovom trhu a od marže, ktorú si účtujú. „Banky na Slovensku si niekoľko rokov držali vysoké úrokové marže,“ hovorí hlavný analytik Trend Analyses Ján Kovalčík. Kým banky pri úveroch pre podnikateľov boli podľa neho nútené marže stlačiť, pri pôžičkách pre obyvateľstvo sa to nestalo. „Teraz sa konečne znižujú,“ povedal Kovalčík.
Dôvod je jednoduchý. Ľudia na Slovensku sú veľmi konzervatívni. „Banky vidia, že ľuďom nejde až tak o výšku úroku ako o jeho garanciu. Populárne sú napríklad produkty, ktoré garantujú 0,1 percenta,“ povedal analytik Symsite Research Vladimír Dohnál.
Banky si to môžu dovoliť aj preto, že ľuďom chýbajú alternatívy, ako by mali s peniazmi naložiť. Keďže sú spravidla konzervatívni, väčšinu svojich úspor držia na vkladoch v bankách. V niektorých veľkých bankách aj polovicu alebo dve tretiny vkladov držia na bežných účtoch, ktoré sú úročené podstatne menej.
Slabá konkurencia
„V mnohých oblastiach, medzi nimi aj pri termínovaných vkladoch, neexistuje cenová konkurencia. Veľmi predražené sú aj spotrebné úvery bánk,“ myslí si analytik Symsite Research Vladimír Dohnal.
Banky nenúti zvyšovať peniaze ani to, že majú dostatok zdrojov. Objem vkladov totiž výrazne prevyšuje objem poskytnutých úverov.
„Platí pravidlo, že inflácia znevýhodňuje nízkopríjmové skupiny a bohatších núti investovať,“ povedal analytik inštitútu INESS Juraj Karpiš.
Ak niekto investuje do podielových fondov, väčšinou do tých, ktoré patria rovnakej banke. Tie tak majú istý zárobok z rôznych poplatkov.
Kto si prišiel pred vyše desiatimi rokmi uložiť peniaze na termínovaný účet v banke a tá mu ponúkla ročný úrok desať percent, mohol sa len chytiť za hlavu, že nestihol dvojnásobne vyšší úrok. No mohol dopadnúť aj horšie. Napríklad, keď skrachovala niektorá z vtedajších štátnych bánk a klient banky nedostal späť všetky svoje úspory, lebo Fond ochrany vkladov ich chránil len do určitej výšky.
Začiatkom druhej polovice 90. rokov banky bežne úročili vklady viac ako dvadsiatimi percentami. Nebolo to však preto, že sa štátu, bankám či firmám u nás darilo. Práve naopak. Štátne banky trápili zlé úverové portfóliá a štátu, teda ich vlastníkovi, boli ochotné požičať peniaze len za vysoký úrok a na krátke obdobie.
Štát mal v tom čase veľký apetít po peniazoch. Keďže rating krajiny nebol nijako pôsobivý, zahraničné pôžičky neprichádzali do úvahy. Aby štát vykrýval štátny dlh, vydával korunové dlhopisy, pričom od bánk si bol ochotný požičať aj za 20 percent.
Pred koncom Mečiarovej vlády si tak banky medzi sebou požičiavali s 28percentným úrokom. Od týchto sadzieb sa odvíja aj úročenia vkladov v bankách.
Inflácia bola v tom čase na Slovensku podstatne nižšia. Už v roku 1995 sa dostala pod desať percent. Podľa ekonómov to bolo spôsobené tým, že štát držal ceny energií či nájomného na nízkych úrovniach umelou reguláciou.
Úrokové sadzby začali klesať po tom, čo sa z bánk do štátnej Konsolidačnej banky previedli zlé úvery v objeme asi 100 miliárd korún (3,3 miliardy eur) a štát začal míňať obozretnejšie.
