Čo môže Amerika urobiť, aby si zlepšila svoje meno vo svete?Julie Meyer,
Londýn, Veľká Británia
V zásade každý, či je to štát, alebo firma, má len jednu cestu, ako si zlepšiť naštrbenú povesť. Predstavme si napríklad, že by sa politike a vojenskej operácii USA napokon podarilo nastoliť mierovú demokraciu v Iraku. Takéto víťazstvo by nepochybne zmenilo reputáciu Ameriky v mnohých hlavách.
Zmenili by sme sa z neschopných, arogantných tyranov na odvážnych, vytrvalých hrdinov asi za čas potrebný na zverejnenie tejto správy. Než sa však vydáme príliš ďaleko touto cestou, osvetlime si skutočné problémy, s akými bojuje „americká značka”.
Vo Francúzsku bol nedávno zvolený odvážne proamerický prezident Nicolas Sarkozy, a vodcovia Veľkej Británie a Nemecka sú tiež prívržencami Spojených štátov. A áno, množstvo ľudí, ktorí sa snažia dostať do Ameriky, nikdy nebolo vyššie. Nie v každom prípade je to však tak.
Vodcovia štátov ako Venezuela a Irán, povzbudení meniacou sa geopolitickou rovnováhou moci, už necítia nijaké výčitky svedomia, keď pranierujú Ameriku. Sarkozyho rivalka Segoline Royalová urobila z protiamerických nálad základný kameň svojej kampane a 47 percent populácie si zjavne myslelo, že vybrala pravého vinníka.
Dokonca aj Rusko, ktoré sa držalo s USA za ruky, kým sa chcelo vrátiť do globálnej ekonomiky, sa k nim začalo správať s drzosťou pubertálneho výrastka voči tupému, pomýlenému otcovi.
No ak aj pripustíme, že politická reputácia Ameriky upadá, o ekonomickej to rozhodne neplatí. Dnes fungujú americké firmy a podnikatelia na celom svete s jedinečnou životaschopnosťou a prístupom. Európa je stále najväčším investorom v USA a USA sú najväčším zahraničným investorom vo Francúzsku. Pri všetkých cestách za posledné roky v doslova desiatkach krajín sme nikdy nepočuli, že by sa čo len jediná obchodná dohoda, joint venture alebo akvizícia, neuzavrela preto, aby jedna strana zrazu vyhlásila: „To nemôžeme. Oni sú Američania.”
Možno to má prostú príčinu: Obchodníci sú žoldnieri. Viac im záleží na ziskoch ako na politike. To je jedno. Konečný výsledok je ten, že obchod sa stal jednou zo zložiek lepidla, ktoré drží svet pohromade.
Väčšina ľudí sa napríklad zhodne, že jadrové embargo Indie proti Pakistanu v roku 2002 malo práve tak málo do činenia s medzinárodnou ekonomikou ako s medzinárodnou diplomaciou.
Nikdy by sme sa neodvážili tvrdiť, že skvelé obchodné meno Ameriky by mohlo zmazať jej geopolitické škvrny. Ale odvážime sa tvrdiť, že americká značka má mnoho odtieňov – a vďaka tomu ju sotva možno len tak zahodiť.
Ak ste súčasťou diverzifikovanej firmy, kedy sa vzdáte nádeje na záchranu rozvráteného podniku?
Ron Adner, Fontainebleau,Francúzsko
Veľké firmy sa zubami-nechtami držia neperspektívnych podnikov z najrozličnejších dôvodov: pre citový význam, falošné nádeje a kultúru, aby sme menovali aspoň tri.
Japonsko napríklad mnoho desaťročí bralo každý podnik ako svätyňu – bol nedotknuteľný. Podobne sa na „tradíciu” odvolávali Pan Am, keď rozpredávali svoje ziskové hotely v polovici 80. rokov a ponechávali si aerolínie, bojujúce o prežitie. Všetci si pamätáme, ako sa to celé skončilo: V roku 1991 sa Pan American World Airways rozpadli.
No vo väčšine prípadov je bezvládnosť tým, čo zabráni spoločnostiam vzdať sa beznádejných podnikov. Je také ťažké predať starý podnik – a také chaotické. Koniec koncov, zbaviť sa ho vyžaduje trpezlivosť a často aj ochotu vyrovnať sa so stratou. Kto už má na to čas a prostriedky?
Práve preto musí byť vzdanie sa podniku korporátnou disciplínou, aby k tomu vôbec došlo. Spoločnosti by sa mali snažiť zachrániť a zlepšiť podniky, len kým slúžia strategickým zámerom. A mali by sa vedieť vyrovnať so skutočnosťou a „vzdať sa nádeje”, ako píšete, len čo im neslúžia.
Vždy budú obdobia, keď firmy budú pchať peniaze do potápajúcich sa podnikov, aby si vybudovali pozíciu v rozvíjajúcej sa krajine.
Čína bola presne takým štátom, a len málo firiem, ktoré tam kúpili alebo vybudovali podniky, zvlášť v ranom období otvoreného obchodu, uniklo niekoľkým rokom strát. Podobne aj silná viera v rodiace sa technológie znamená roky boja, než sa stanú ziskovými. V týchto prípadoch treba vydržať. Od toho závisí vaša stratégia.
Preťahujúce sa snahy zachrániť a postaviť na nohy podnik, kde sa tento účel vytratil, len zriedka majú zmysel. Bez podpory korporátneho života – akej sa periférnym podnikom zväčša nedostane zo zjavných dôvodov – nemajú tieto podniky na výber, len postarať sa samy o seba.
Pre všetkých zúčastnených je to pomalá smrť. O koľko lepšie je teda dať ľuďom nádej na lepšiu budúcnosť. Spoločnosť, kupujúca váš „omyl”, má zvyčajne ohromné plány na oživenie. Zvíťazte nad svojou strnulosťou a prenechajte im ho.
