SME

Aj po tridsiatke stále hýria. Čo bráni mladým vyrásť?

(Zdroj: Sarthak Navjivan, unsplash.com)
Aj po tridsiatke stále hýria. Čo bráni mladým vyrásť?

Takmer tretina mileniálov sa bojí dospelosti.

Stalo sa už akousi samozrejmosťou, že rodičia občas komentujú život svojho dieťaťa a porovnávajú, čo oni robili v ich veku. Niektorí už mali tri deti, iní splácali dom a nájdu sa aj takí, ktorí pretancovali každú noc. Síce nemá zmysel porovnávať vtedajšiu dobu s dneškom, v jednej veci sa však nemýlia.

Ja v tvojich rokoch som mal toľko rokov ako ty. Proti tomu sa nedá namietať.

Začína to počúvať už aj komik Marián Psár zo Silných rečí. Má tridsať rokov a keďže nemá vlastný byt, rodinu ani hypotéku, mama ho občas podpichne, či by to už nechcel zmeniť. Jeho odpoveď? Nechcel. Zatiaľ by som nechcel.

Býva v podnájme pri bratislavskom Horskom parku, pravidelne chodí domov nadránom a kúpu nehnuteľnosti nerieši. A keby už aj vlastný byt mal, zrejme by neprestal hýriť, podobne ako s tým neprestalo množstvo iných tridsiatnikov, bezdetných i detných, zosobášených aj slobodných.

Prečo tak robia a ako to dokážu zladiť s každodennými povinnosťami? Oslovili sme troch, z ktorých jeden žije v podnájme, druhý už spláca hypotéku a tretí je aj otcom. Napriek tomu sa pomerne pravidelne stáva, že keď idú večer von, vrátia sa až na ďalší deň.

Marián Psár (zdroj: Silné reči)

30-ročný Marián: Bez hypotéky a bez detí

Je sobota 23. november, hodiny ukazujú pár minút po jedenástej a Marián Psár stále leží v posteli. Nie je chorý a ani si nepotrebuje oddýchnuť po rannom tréningu, on len prišiel o štvrtej v noci domov. Možno by aj vstával skôr, keby ho večer nečakalo stand-upové vystúpenie v Banskej Bystrici. A tam jednoducho chce byť vo forme. Preto sa prevalí na druhý bok, pohladká sučku Lyru a ešte si na chvíľu zdriemne.

Duša komika musí byť vždy tak trochu detská a hýrivá. Rovnako sa ani ja stále necítim byť dospelým.

Marián Psár

„So Silnými rečami vystupujeme predovšetkým počas týždňa a cez víkendy sa chodím zabávať na koncerty alebo tanečné párty. Vystupujem v priemere šesťkrát do mesiaca na Slovensku a v Česku. Niekedy ideme rovno domov a keď sa vystúpenie podarí o niečo viac, chvíľu zostaneme,“ opisuje svoj nočný režim Košičan Marián Psár.

Jeho motivácia nezostávať večer doma, ale chodiť sa zabávať niekam von, je pomerne jednoduchá. Chce sa kultúrne vyžiť.

„Je stále veľa kapiel a dídžejov, ktorých som ešte nevidel a chcel by som,“ hovorí.

Chodenie na festivaly a koncerty preto považuje za podobný koníček, ako keď sa niekto venuje behaniu, niekto chodí hrávať futbal a pre niekoho tým môže byť čítanie kníh. Rozdiel je len v tom, že behanie, futbal ani čítanie kníh sa väčšinou počas neskorej noci nepraktizujú.

„Všímam si na sebe, že za ostatné roky je toho už pomenej. Už nemám takú chuť ani silu a nechce sa mi hýriť každý víkend. Teraz sa už šetrím, radšej sa postavím za dídžejský pult a tancovať nechám ostatných,“ priznáva Marián.

Vyhľadávanie nočného života sa mu prihodilo tak trochu náhodou. Môže on za to, že dokáže zabávať ľudí a že spomedzi všetkých povolaní mu ide práve toto najlepšie? Môže. Ale nemôže za to, že ľudia chodia na stand-upové vystúpenia len po večeroch.

Jeho kariéra komika, copywritera a scenáristu sa začala v polovici roka 2014, keď si založil facebookovú stránku Utrpenie mladého hejtera. Na sociálnych sieťach sa virálne rozšírilo viacero jeho príspevkov.

Keď médiami letela kauza o pochybnom obstarávaní CT prístroja v piešťanskej nemocnici a medzi podozrivými bol aj raper Ego, Marián Psár na to zareagoval kolážou a nad fotku napísal slová z pesničky, ktorú Ego spieval: „Skús mi dačo zverit, schválne, či to skúsim spreneverit.“

Z jeho pera pochádzajú aj slovné hračky ako „Sú tuniaky moji ľudia?“ alebo vinš Ježiša Krista v smokingu so slovami „Nahodil sa Kristus Pán“.

„Duša komika musí byť vždy tak trochu detská a hýrivá. Rovnako sa ani ja stále necítim byť dospelým a mám mladíckejšiu mentalitu. Je však pravdou, že sa mi to začína v hlave otáčať a do piatich rokov by som už nejakú nehnuteľnosť chcel,“ priznáva Marián.

Cítia sa tak aj mileniáli podľa prieskumu spoločností Insight Diver a G82, ktorý pre Slovenskú sporiteľňu pripravili pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie. Podľa neho sa len necelá tretina mileniálov cíti byť dospelými na viac ako 90 percent a polovica uviedla, že sa tak cíti na 0 až 70 percent. Realizovali ho v auguste a septembri 2019 na vzorke 1580 osôb vo veku 15 až 30 rokov.

Karta sa však postupne obracia, k čomu prispievajú aj sociálne siete, kde Marián i ostatní vidia svojich rovesníkov brať si hypotéky a meniť si priezviská. Uvedomujú si, že po tridsiatke už nie je na čo čakať a bolo by fajn usadiť sa.

„Život sa začína po tridsiatke, povedali tí, ktorým sa nezačal dovtedy. Tridsiatku cítim aj ja, podľa mňa som teraz najvyzretejší. Predtým som nemyslel na to, čo bude o polroka. Teraz sa už pripravujem na kúpu vlastnej nehnuteľnosti, ktorú by som chcel čo najviac financovať z vlastných prostriedkov,“ hovorí Marián.

Dovtedy však naďalej bude chodiť na koncerty či tanečné akcie a ako sám poznamenal, aj naďalej tam bude zvyšovať vekový priemer.

„Veľkú časť mojej partie tvoria mladší ľudia odo mňa. Vo všeobecnosti veľmi rád stretávam nových ľudí, s ktorými sa najskôr zabavíme a neskôr môžeme na niečom spolupracovať,“ uzatvára Mladý hejter.

29-ročný Patrik: S hypotékou a bez detí

Rovnaký dôvod chodenia na koncerty či tanečné akcie ako mal Marián, má aj 29-ročný Patrik Plvan z Bratislavy. On však otázku vlastnej nehnuteľnosti nerieši, keďže jednu už má.

„Na koncerty chodím z dvoch dôvodov. Mám rád hudbu a môžem sa tam socializovať. Začal som s tým ku koncu strednej školy a trvá to dodnes. Prestal som jedine vtedy, keď som na chvíľu žil u rodičov,“ spomína Patrik.

Bál som sa dospelosti, keď som si uvedomil, že sa budem musieť upísať na hypotéku, každý deň chodiť do práce a zrazu bude všetka zodpovednosť na mne.

Patrik Plvan

Existuje však aj jeden dôležitejší dôvod, čo mu hýrivý život prináša.

„Dáva mi to pocit slobody, že nie som až taký zviazaný a necítim sa byť obeťou systému. Napríklad sa môžem kedykoľvek rozhodnúť, že pôjdem na víkend do Berlína. Zoberiem si dva dni dovolenky a odídem žúrovať,“ priznáva Patrik.

Na koncerty a tanečné párty nechodí len do Berlína, ale aj do Prahy, Viedne či Budapešti, a nechodí na ne ako jediný, podobnú minulosť má aj jeho otec.

„Otec je hudobný nadšenec a dodnes navštevuje veľké tranceové koncerty, napríklad v Holandsku. Nikdy sme však neboli spolu, lebo jeho zaujíma iná hudba. Rodičia mi nemajú čo vyčítať a majú pre to pochopenie,“ hovorí Patrik.

Svoje neplánované výjazdy do zahraničia považuje za dôkaz, že je stále trochu dieťaťom. Myslí si, že mladosť je spojená s bezstarostnosťou a ochotou riskovať. Aj preto sa v mladosti občas stalo, že počas osláv v kamarátovom byte v Bratislave vyhadzovali z okna fľaše, matrac aj gitaru.

„Nezbierali sme to, išli sme ďalej žúrovať do mesta,“ zahľadí sa do zeme.

„Kedysi som chodil na párty aj trikrát do týždňa. Teraz si už dávam pozor, aby mi žúrovanie nenarúšalo denné aktivity. Pred pár rokmi sa mi totiž občas stalo, že som neprišiel do práce. Aj preto už nežijem zo dňa na deň a obľúbil som si pocit istoty a bezpečia,“ pokračuje.

Postupne tak už nemal kto vyhadzovať z okna matrace ani gitary, keďže viacerí po absolvovaní vysokých škôl či nájdení si stálych partnerov prestali žúrovať. A keď už ich to neodradilo úplne, začali sa aspoň šetriť.

Bál som sa dospelosti, keď som si uvedomil, že sa budem musieť upísať na hypotéku, každý deň chodiť do práce a všetka zodpovednosť bude na mne.

Patrik Plvan

„Zvoľnil som, pretože som nechcel, aby mi to spôsobovalo zdravotné komplikácie. Začal som vnímať, ako na to reagujem fyzicky a viac sa o seba starať. Chodím plávať a stanovil som si, čo by som chcel v živote dosiahnuť,“ hovorí Patrik.

Serióznejší život žije odvtedy, ako dokončil vysokú školu a začal pracovať na plný úväzok. Bolo to pred troma rokmi, keď využil titul z Vysokej školy medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe a zamestnal sa na HR oddelení jednej korporácie. Napriek tomu v týchto dňoch zažíva moment, kedy by sa chcel posunúť ďalej.

„Pri nástupe som si hovoril, že dva až tri roky by mi mohli stačiť, potom pôjdem pracovať do zahraničia v oblasti tretieho sektora. Byt dám do prenájmu a po ďalších dvoch až troch rokoch mám naplánovaný návrat späť. To budem mať zhruba 33 až 34 rokov, kedy by som sa už chcel usadiť, nájsť si stálu partnerku a začať žiť pokojnejší život,“ predpovedá absolvent medzinárodných vzťahov a diplomacie.

Dnes si už plne uvedomuje, že budúcnosť má vo vlastných rukách. Práve toho, že nevie, čo od dospelosti očakávať, sa bojí štvrtina tínedžerov, hovorí prieskum Slovenskej sporiteľne.

„Bál som sa dospelosti, keď som si uvedomil, že sa budem musieť upísať na hypotéku, každý deň chodiť do práce a zrazu bude všetka zodpovednosť na mne,“ hovorí Patrik.

Potvrdil to aj nedávny prieskum pre The New York Times, ktorý ukázal, že rodičia zasahujú do životov svojich detí aj po tom, ako deti dosiahnu vek dospelosti.

Vyšlo z neho, že 76 percent rodičov pripomína svojim dospelým deťom termíny, ktoré musia dodržať vrátane školských prác, 74 percent rodičov dohaduje dospelým deťom rôzne schôdzky a stretnutia ako vyšetrenia u lekára, 42 percent rodičov radí svojim dospelým deťom v oblasti vzťahov vrátane partnerských a takmer každý desiaty rodič kontaktuje profesora alebo zamestnávateľa svojho dieťaťa, ak má nejaké problémy v škole alebo v práci.

Matúš Píš (zdroj: Stercore)

31-ročný Matúš: S hypotékou a s dieťaťom

Vymenovať v jednej vete, kto je Matúš Píš z Kanianky, môže pôsobiť, že ide hneď o niekoľko ľudí. Je ženatý, má dcérku, rodinný dom aj vlastnú úspešnú firmu, s ktorou zabezpečuje izolácie potrubí v bratislavských novostavbách ako Twin City či na Národnom futbalovom štadióne, napriek tomu koncertuje po celej strednej Európe a o jeho kapele Stercore píšu svetové médiá.

Zastihnúť ho na 30-minútový rozhovor sa preto podarilo až na štvrtý raz. Buď sa udialo niečo mimoriadne v práci, bral dcéru zo škôlky, pomáhal manželke s boľavým chrbtom alebo cestoval na koncert do zahraničia. Jednoducho, Matúš žije dva životy.

Kedysi sme sa nacápali natoľko, že sme si nič nepamätali. Na čo to bolo dobré? Celá energia práce na albumoch vyšla navnivoč.

Matúš Píš

Hudbe sa začal venovať v trinástich a zostal pri tom aj vtedy, keď jeho rovesníci s tým postupne končili. Postupne začal splácať hypotéku, založil si firmu, postavil dom a mal svadbu aj dieťa. Ani jedno z toho mu nezabránilo spievať v kapele a koncertovať.

Bolo tomu tak aj v sobotu 30. novembra, keď akurát s kapelou cestoval šesť hodín na koncert do českých Litoměříc. Síce tam nehrali ani hodinu, zabralo mu to takmer celý víkend. Domov sa vrátil až na ďalší deň a zaradiť sa musel tak rýchlo, ako keby nikde ani nebol. Manželka a dcéra mu totiž umožnili ísť na koncert, nie ignorovať život v domácnosti.

„Nebolo tomu tak vždy, kedysi som domov chodil nepoužiteľný. Miloval som si vypiť. Začínali sme pred koncertom, pokračovali počas neho a zostali aj po skončení. Raz som bol počas koncertu tak opitý, že som sa zamotal do kábla a padol som z pódia dole. Odkedy však máme dcéru, správam sa inak. Uvedomujem si, že ma doma čakajú dve ženy, ktoré milujem, tak k tomu tak aj pristupujem a pred koncertmi už nepijem,“ opisuje Matúš svoje koncertné výjazdy.

Pred pár rokmi s ním občas cestovala na koncerty aj manželka, no odkedy je dcéra na prvom mieste, zostáva s ňou doma. Matúš a Laura sú tak trochu svojský pár. Splácajú hypotéku a chodia do práce ako ktokoľvek iný, no štvorročnej dcére pustia okrem Mira Jaroša či Fíha tralala občas aj metal alebo deathcore. Dcéra nenamieta, takú istú hudbu totiž tvorí jej otec.

„Kapela Stercore vznikla pred ôsmimi rokmi a zatiaľ sme vydali tri albumy, každý pod vydavateľom. Nesmierne ma to baví, podľa mňa je hudba tá najmocnejšia vec na svete. Dokážeš ňou vyvolať akúkoľvek emóciu. Radosť, šťastie aj smútok,“ hovorí fanúšik metalu, ktorý však považuje za najlepšiu hudbu celkom iný žáner.

„Mám veľmi rád Lady Gaga, vnímam ju ako najlepšiu speváčku,“ usmieva sa.

Jeho kapela Stercore ovládla s najnovším albumom Indifference metalové weby na Slovensku aj v zahraničí a podľa ohlasov to vyzerá, že sa Matúš bude hudbe venovať ešte dlhé roky. Vydali ho 11. 11. 2019 o 11:11 ako symbol konca Prvej svetovej vojny a kritici o ňom píšu, že „preráža svetovú scénu“ alebo že: „Album roztrhal moje telo a dušu na tisíc malých kúskov.“

„Konečne to má nejakú úroveň. Album sme tvorili jeden a pol roka. Gitarista doma vymýšľal melódie a ja som ich ukladal vedľa seba. Išli sme tón po tóne a každú pesničku sme skladali postupne. Dnes dostávame dve až tri ponuky na koncerty týždenne, čo sa udialo až potom, ako sme po šiestich rokoch prestali piť počas koncertov a dva roky to robíme s čistou hlavou,“ vysvetľuje Matúš a dodáva, že ročne odohrajú do štyridsať koncertov na Slovensku, v Česku, Maďarsku a Rumunsku.

Súvisiaci článok Hypotéka v dvadsiatke. Ako vyzerá opak mileniálov? Čítajte 

„Prestali sme piť z jednoduchého dôvodu. Investujeme veľa peňazí do aparátu, trávime množstvo času v skúšobni a cestujeme dlhé hodiny na koncerty, kde sme sa vždy nacápali natoľko, že sme si nič nepamätali. Na čo to bolo dobré? Celá energia vyšla navnivoč, navyše sme podali slabší výkon. Teraz chcem zažiť tie najväčšie festivaly a zahrať si pred 20-tisíc ľuďmi,“ opisuje svoj prerod Matúš.

Čochvíľa bude oslavovať 31 rokov, no z jeho slov cítiť, že hýriť sa prestať nechystá. Bez podpory a pochopenia manželky by to však zrejme nedokázal.

Tento článok vám prináša Slovenská sporiteľňa.

Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.

Čítajte ďalej

Ako varšavské komplexy lieči „slovenský“ mrakodrap

Za projektom stojí developer HB Reavis.

Vizualizácia projektu Varso vo Varšave.

Kedy a ako podať elektronické daňové priznanie

Elektronických priznaní pribúda.

S finančnou správou musia komunikovať online firmy aj živnostníci.

Grafy, z ktorých pochopíte, aká autoveľmoc je Slovensko

Ročne vyrobíme najviac áut na hlavu na svete.

Ilustračné foto.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop