SME
Pondelok, 17. máj, 2021 | Meniny má GizelaKrížovkyKrížovky
SME 25 ROKOV

Rok 2003: Päťdesiatnici sa ulakomili na tisíckorunáčku, z druhého piliera potom utekali

Dzurindovi ministri si nedali ujsť poslednú príležitosť zmeniť ekonomické smerovanie krajiny. V roku 2003 vznikli dôležité reformy, ktoré ovplyvnili Slovensko na mnoho rokov dopredu.

Ilustračné foto (Zdroj: Archív SME )
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Prečítajte si tiež: SME vás prevedie cez štvrťstoročie Čítajte 

Slovenská republika mala desať rokov, pri moci bola druhá Dzurindova vláda, priemerná mesačná mzda bola 14 365 korún (necelých 480 eur), rožok stál korunu, pivo desať a v nemocniciach sa začínala éra „Zajacovej dvadsaťkorunáčky“.

Rok 2003 bol posledným, keď ľudia v peňaženkách nosili mince v hodnote 10 a 20 halierov.

Slováci v tom čase už bežne nakupovali v Ikei, Tescu či Hypernove a na trhu sa objavovali prvé mobilné telefóny s fotoaparátom.

Ekonomika sa pomaly spamätávala z búrlivých 90. rokov, keď Slovensko žilo na dlh. Čoraz viac ľudí malo prácu a čoraz viac investorov začínalo o Slovensku uvažovať ako o partnerovi pre svoj biznis.

Tento rok si vyslúžil prívlastok „superreformný“. Dzurindov kabinet totiž prijal dôležité reformy verejných financií. Najkľúčovejšími boli daňová a dôchodková reforma, ich dosah je v spoločnosti prítomný dodnes. Dohliadal na ne podpredseda vlády a minister financií Ivan Mikloš.

Vláda mala na zmeny ideálne podmienky, keďže kľúčové ministerstvá boli obsadené reformátormi a podporu mali aj u koaličných partnerov.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

„Hlad po reformách bol veľký. Slovensku umožnili naštartovať proces dobiehania vyspelejších krajín a prilákať zahraničné investície. Ozdravenie a privatizáciu bánk považujem za najvýznamnejšiu udalosť v ekonomike tých čias. Naopak, štrukturálne zmeny sa vyhli školstvu a zdravotníctvu, čoho následky cítime dodnes,“ hovorí ekonomický novinár Tomáš Velecký, ktorý o reformách v tom čase pre denník SME písal.

Nespravodlivé dôchodky

Do roku 2004, keď začala platiť dôchodková reforma, sa uplatňoval dôchodkový systém, ktorý vznikol ešte v ére pred rokom 1989.

Vtedajšie dôchodky boli nespravodlivé a z dlhodobého hľadiska neudržateľné. Slováci dostávali približne rovnaké penzie bez ohľadu na to, koľko zarábali a aké odvody počas života platili. Situáciu zhoršovala aj starnúca populácia.

„O pár rokov budete mať menší podiel pracujúcich ľudí. Ak sa na to nepripravíte, váš systém bude mať veľmi veľké finančné problémy. Vaša dôchodková loď smeruje ku kolízii. Keď nebudete konať teraz, potopí sa,“ zdôrazňovali naliehavosť reformy zahraniční analytici v denníku SME.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Prečítajte si tiež: Rok 2003: Referendum o EÚ spojilo aj Mečiara s Kováčom, Fico politikárčil Čítajte 

Ľudia vnímali dôchodky ako problém, ktorý sa roky zanedbával. Penzie boli nízke, dôchodca v roku 2003 dostával v priemere len okolo 6500 korún (približne 215 eur).

Na druhej strane, ľudia odchádzali do dôchodku v idylickom veku – muži mohli ísť do penzie po dovŕšení 60. roku života a u žien sa vek určoval v závislosti od počtu vychovaných detí. Ak žena mala päť a viac detí, do dôchodku išla v 53 rokoch. Naopak, bezdetné ženy pracovali do 57 rokov.

Slováci sa reformy najskôr báli, neskôr ju väčšina podporovala. Viedol ju minister práce a sociálnych vecí Ľudovít Kaník.

Penzie na čílsky spôsob

Otcom slovenskej dôchodkovej reformy bol čílsky minister práce José Piňera, o ktorom sa v tom čase hovorilo ako o svetovom odborníkovi na dôchodky. V osemdesiatych rokoch totiž navrhol pre svoju krajinu úspešnú penzijnú reformu, ktorá sa zakrátko stala vzorom po celom svete. V roku 2004 sa, paradoxne, ukázalo, že tento dôchodkový model v Čile nefunguje a vyžiadal si reformu.

Vďaka penzijnej reforme mali ľudia dostávať vyššie a férovejšie dôchodky, o ktorých mohli sami rozhodovať.

Prečítajte si tiež: Rok 2003: Dzurinda: Slovensko získalo ďalšiu lokomotívu Čítajte 

Platca odvodov si mohol určiť, že polovica jeho sociálneho poistného nepôjde na vyplácanie dôchodkov, namiesto toho táto časť putovala do dôchodcovskej správcovskej spoločnosti (DSS), ktorá peniaze investovala do akcií alebo dlhopisov.

Tým však vznikol v Sociálnej poisťovni deficit, keďže štát vybral menej peňazí, ktoré mohli isť na dôchodky. Tento dočasný výpadok vykryli politici úverom od Svetovej banky a tiež peniazmi z privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu.

Celú reformu komplikovalo aj to, že do druhého piliera prešli starší ľudia, pre ktorých bol nevýhodný. Mnohí sa dali zlákať protizákonnými praktikami poistných agentov DSS, ktorí uplácali ľudí tisíckorunáčkou za vstup do druhého piliera alebo za prestup do inej spoločnosti.

Druhý pilier sa tak musel niekoľkokrát otvárať a zatvárať, aby z neho mohli vystúpiť ľudia, ktorí v ňom nemali čo robiť.

Pritom reformátori od začiatku hlásali, že nerobia reformu pre širokú vekovú skupinu, ale najmä pre strednú a mladšiu generáciu, ktorá z nej mala mať najväčší osoh.

Na druhý pilier útočila aj Ficova družina. Analytik Michal Nalevanko z The Benchmark Research & Consultancy na otázku, či mal Fico nejaké alternatívne riešenie, odpovedá, že „ak za alternatívne riešenie nepočítame úplné zrušenie druhého piliera, tak si nespomínam na žiadny životaschopný a presvedčivý plán."

Prečítajte si tiež: Rok 2003: Keď Dzurinda vymenil Irak za NATO Čítajte 

SME: "Úspešným svitlo na lepšie časy"

Nová daň bude oveľa spravodlivejšia, rovná daň neuškodí ani najchudobnejším, úspešným svitlo na lepšie časy. Aj takto sa písalo o rozsiahlej daňovej reforme, ktorá presadzovala rovnú 19-percentnú daň.

Pred zavedením rovnej dane v januári 2004, fungovali progresívne sadzby dane, čo znamená, že bohatší dávali do štátnej pokladnice výrazne viac peňazí než chudobnejší.

Napriek tomu som sa nakoniec rozhodol ísť do toho rizika, pretože som si uvedomil, že história už takúto druhú šancu neponúkne.

Ivan Mikloš

„Rovná daň bola pre daňovníkov príjemným prekvapením nie len tým, že sa odstránila progresia, ale nastavila sa aj relatívne nízka sadzba dane pre firmy a vyššiu príjmovú vrstvu fyzických osôb,“ hovorí prezidentka Daňového fóra Slovenska Alica Orda Oravcová.

Strojcom zmeny bol Ivan Mikloš, ktorý sa snažil zlepšiť podnikateľské prostredie. Hoci mal v rukách niekoľko prepočtov od domácich i zahraničných odborníkov, nad zavedením rovnej dane dlho váhal.

„Váhal som, pretože tie prepočty sa zásadne líšili, a teda nebolo jasné, aké budú rozpočtové dôsledky nového daňového systému. Zároveň sme mali príliš veľký deficit verejných financií, ktorý sme museli znížiť. Musím však povedať, že ani dnes neľutujem, že som do toho išiel,“ spomína na udalosti spred štrnástich rokov Ivan Mikloš.

Miklošova daňová reforma mohla ohroziť stabilitu verejných financií. Niektoré prepočty to dokonca aj predpokladali. Aj Medzinárodný menový fond bol proti jej prijatiu, ba aj väčšina členov Miklošovej pracovnej skupiny hlasovala za miernejší variant bez rovnej dane.

Navyše reformu spúšťali v roku vstupu Slovenska do Európskej únie, čo prirodzene zvyšovalo riziko celej operácie.

„Napriek tomu som sa nakoniec rozhodol ísť do toho rizika, pretože som si uvedomil, že história už takúto druhú šancu neponúkne,“ prezrádza Mikloš pre SME.

Prečítajte si tiež: Rok 2003: Invázia na teletexte Čítajte 

Rovná daň vydržala po Fica

Miklošovi risk nakoniec vyšiel a Slovensko sa ekonomicky posunulo, pretože získalo konkurenčnú výhodu.

Oravcová vysvetľuje, že takto nastavený systém spolu s nízkou cenou práce bol lákadlom pre zahraničných investorov, pre ktorých bola rovná daň oproti ich materským štátom veľmi výhodná. A relatívne nízke daňové zaťaženie zase motivovalo podnikateľov na dobrovoľné plnenie si svojich daňových povinností.

Rovná daň mala aj negatívny dopad. Zamestnanci, ktorých príjem bol v strednom pásme, mali vyššie zadnenie, a tým pádom si na výplatnej páske našli menej peňazí.

Rovná daň vydržala len do roku 2007, keď prvá Ficova vláda presadila takzvanú „polmilionársku daň“, čím sa znížila nezdaniteľná časť príjmu nadpriemerne zarábajúcich ľudí a druhá Ficova vláda o šesť rokov neskôr ešte viac zvýšila progresívnosť dane, tzv. „milionárskou daňou“.

Najlepší minister financií na svete

To, že sa na Slovensku niečo významné deje, si všimli aj v zahraničí. V októbri 2004 získal Mikloš Cenu magazínu Euromoney pre najlepšieho ministra financií na svete. Mikloš vtedy povedal, že je to aj ocenenie občanov, ktorí trpezlivo znášajú reformy.

O rok neskôr si Mikloš prevzal v Nemecku Hayekovu medailu za prínos pri vytváraní slobodnej trhovej ekonomiky a tiež ocenenie TAE Award od Európskeho združenia daňovníkov.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Ešte stále ide o pandémiu, hovorí matematik.

4 h
Peter Sagan v 10. etape na Giro d'Italia 2021.

Sagan je lídrom bodovacej súťaže.

1 h
Komentár Zuzany Kepplovej

S fotkou Pčolinského v peňaženke

Zuzana Kepplová.

Ako sa Kollár stal ľudskoprávnym aktivistom proti ministerke Kolíkovej.

5 h

Neprehliadnite tiež

Zakladateľ Svetového ekonomického fóra Klaus Schwab.

Problém bol nájsť termín aj miesto.

17m
Ilustračné foto

Aj keď väčšina Talianov preferuje dovolenku pri mori, záujem je aj o malé dediny na vidieku a v horách.

1 h
Minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Ján Mičovský

Lesy SR pripravili viacero aktivít.

2 h
Ilustračné foto

Predpokladom boja proti zmene klímy sú zdravé moria.

2 h