Z Bureša Babišom: Babišov (ne)priateľ Vladimír Mečiar

Keď sa Andrej Babiš v životopisoch či rozhovoroch obzerá za minulosťou, pri spomienkach na vznik Agrofertu nikdy nezabudne zdôrazniť jeho spory s politikmi a privatizantmi okolo Vladimíra Mečiara. Práve vojnu s Mečiarovou mocou označuje Babiš za dôvod, prečo sa rozhodol Slovensko opustiť s biznisom aj vplyvom.

Boj s mečiarovskými biznismenmi, ktorí zaplietli ich obchod so štátnou mocou tak pevne, že prerastajú štátnymi zákazkami dodnes, je určite relevantné tvrdenie a nemožno naozaj vojnové nálady medzi týmito podnikateľmi a Babišom poprieť.

Odchod zo Slovenska však nebol taký jednoduchý ako slovenský oligarcha, pôsobiaci najmä v Česku, opisuje. V povahe Andreja Babiša je robiť všetko možné aj nemožné, len sa nevzdať.

Bolo tomu tak aj v deväťdesiatych rokoch, kedy na ataky novej vlny privatizantov reagoval podobne agresívnymi ťahmi. Vedel, že pre zabezpečenie pozícií potrebuje politikov, a tak sa vplyvu na ňu nevyhýbal. O politický vplyv na Slovensku sa pokúšal nemenej intenzívne ako jeho konkurencia.

V roku 1989 bol Andrej Babiš služobne v Maroku. V dnešnej interpretácii uvádza, že dianie v Československu poriadne nesledoval a plánoval na severe Afriky zostať obchodne natrvalo.

Dianie počas pádu bývalého režimu a zárodku rozdelenia štátu však nasvedčuje, že až tak nezainteresovaný v bratislavskom a pražskom zlome nebol. Prvé súkromné firmy, ktoré súviseli s biznis krokmi Andreja Babiša vznikali už v roku 1991 a podnikateľ smeroval tiež do štátnej diplomacie.

V roku 1991 sa vrátil do Československa. Stal sa riaditeľom obchodnej skupiny a hovorilo sa o ňom ako o korunnom princovi slovenskej chémie.

Andrej Babiš na snímke z roku 1981. (zdroj: Česká televízia)

Hoci bolo jasné, že Vladimír Mečiar a ľudia okolo neho budú chcieť nastoliť nové mocenské rozdelenie aj v štátnej ekonomike, nebolo vylúčené, že sa nakoniec s existujúcim vedením Petrimexu dohovorí na pravidlách hry, ktoré by vyhovovali obom stranám.

Aj keď Mečiar vykazoval správanie, ktoré naznačovalo, že k dohode nedôjde a spustí sa vojna o slovenskú chémiu, stále nemuselo byť vymaľované. Kontroverzný slovenských predseda vlády totiž spočiatku nemal tak hegemonickú moc, akú si vybudoval od polovice 90. rokov a bol preto nútený akceptovať rôznorodé názory na mocenské delenie.

Aj preto sa v prvých rokoch s Andrejom Babišom a spol. počítalo. Spojenectvo s novými politickými silami sa malo dojednať prostredníctvom Babišovho dlhoročného partnera a šéfa z Petrimexu Antona Rakického.

Pripomeňme, že Rakický dlhé roky staval kariéru na spojení so slovenskou hereckou hviezdou Milanom Kňažkom. Herec a politik priateľa Rakického priviedol do najvyšších sfér politiky ešte v roku 1990.

Počas prvej vlády Vladimíra Mečiara, ktorá ešte ako federatívna pôsobila na Slovensku od 27. júna 1990 do 22. apríla 1991, dostal Kňažko na starosť vybudovať štruktúry budúceho ministerstva zahraničných vecí. Všetku hierarchiu, kontakty a vzťahy vytváral s Antonom Rakickým, čoby štátnym tajomníkom po boku.

Je nutné dodať, že tajomníci mali v tej dobe ešte vyššie právomoci než je tomu dnes. V množstve aktivít mohli konať samostatne, často dokonca viedli rokovania so špičkami cudzích štátov na vlastnú päsť. Iste to podnikateľov pomýšľajúcich na možnosti zahraničnej klientely potešilo.

Po prvých konfliktoch Kňažka s Mečiarom sa však Rakický priklonil na stranu Kňažka, ktorý v marci 1993 opustil Mečiarovo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Zaplatil za to aj štátny tajomník. Po nasledujúcich voľbách, v ktorých Mečiar potvrdil svoju popularitu a ovládol politiku aj celý štátny systém, dostal Kňažko a ľudia okolo neho vyhadzov.

Až vtedy došlo ku skutočnému boju Andreja Babiša a garnitúry Vladimíra Mečiara. Ani tento boj však nebol tak vyostrený, ako ho Babiš opisuje v memoároch dnes. Politické zoskupenie okolo Mečiara síce vzalo bývalému manažmentu Petrimexu pomyselný trón chemického priemyslu, na druhej strane, stále počítalo s Babišom ako silným hráčom privatizácie.

U mnohých podnikov vláda stále živo rokovala s Andrejom Babišom a jeho kolegami. Nesporný je tiež vplyv na nový vytvárajúci sa obchodný zákonník.

Partnerstvo pripúšťajú tiež niektorí politici z HZDS. Dôkazom o nie úplne napätých vzťahoch sú napríklad obdivné reči bývalého ministra poľnohospodárstva Stanislava Becíka. „Stretli sme sa asi päťkrát. Na začiatku som bol trochu skeptický, že buduje z agrosektora akýsi Sovietsky zväz. Keď som však videl, akým smerom to kormidluje, tak mám pred ním veľkú úctu,“ povedal pre slovenský magazín Týždeň Becík.

Minister viedol agrorezort v rokoch 2008–2010. S Babišom sa však stretával aj v deväťdesiatych rokoch ako Mečiarov odborník. „Ten človek niečo vie. Je odchovaný v zahraničí, jazykovo vybavený. Navyše nie je žiadny náfuka, ktorý by sa okázalo vyvážal v bavoráku. Pokiaľ bude robiť politiku tak, ako vedie svojej firmy, tak to len vítam. Všetci naši politici by sa mohli od neho učiť,“ popisoval Becík Babiša.

O tom, že Mečiarovo hnutie a politici, ktorí od tých čias fungujú v štruktúrach štátu dodnes vo farbách Smeru-SD Roberta Fica z Andreja Babiša husiu kožu nemajú, svedčia aj ďalšie svedectvá.

„Oslovil ma pán Babiš. Bolo to neformálne rokovanie o fungovaní v rezorte a podobne. Pôsobil na mňa ako veľmi cieľavedomý a pracovitý človek, ktorý vie, čo chce,“ hovorí exminister poľnohospodárstva za HZDS Miroslav Jureňa, ktorý rezort viedol v rokoch 2006 až 2008.

Poslanec za Smer-SD a bývalý štátny tajomník za HZDS Marian Záhumenský sa s Babišom stretáva podľa vlastných slov asi tri alebo štyrikrát do roka — najmä na konferenciách o poľnohospodárstve. „Myslím, že je úspešný, pretože má jasno v tom, čo chce a ide za svojím cieľom.“

Známi politici z Mečiarovho hnutia teda stoja na Babišovej strane. Naopak pravicoví politici, ktorí v roku 1998 Mečiara porazili a proti ľuďom z HZDS, ktorí v strane zostali, alebo prešli k Robertovi Ficovi, bojujú dodnes, nemajú Andreja Babiša v láske.

„Poľnohospodári mi hovoria, že prítomnosť pána Babiša cítiť všade. Je prirodzené, že každý dravec sa snaží ukrojiť čo najväčší podiel na trhu. Tým viac, že toto odvetvie je významne dotované. Nie je to však také podnikanie, aké by malo byť,“ povedal pre Týždeň Ján Golian z SDKÚ.

Marián Radošovský z KDH zas upozornil, že Babiš rozširuje svoje impérium aj vďaka nečinnosti stavovských komôr, ktoré by mali podobné aktivity korigovať. „Len to mlčky sledujú a nekonajú. Často som im to vyčítal, nič sa však nezmenilo. Potom sa nemôžeme čudovať, ak sa to prejaví na kvalite potravín i na cenách,“ uviedol Radošovský.

Minister poľnohospodárstva z obdobia vlády Ivety Radičovej Zsolt Simon potvrdzuje negatívny vzťah Andreja Babiša a odporcov Vladimíra Mečiara. „Je tu množstvo výrobcov hydiny, ktorí ju však nemajú kde zabíjať — preto sú nútení ísť k Babišovi.“

Vladimír Mečiar a ľudia okolo neho nepatria k politikom a podnikateľom, ktorí vzťahy z obdobia privatizácie menili, prípadne vzťahy s nepriateľmi akokoľvek prehodnocovali. To vedie k prirodzeným polemikám o tom, či bol Babiš naozaj tak silným odporcom kabinetu kontroverzného slovenského expremiéra.

Oligarcha Andrej Babiš. (zdroj: Archív SME)

Tomu, že Andrej Babiš a bývalé vedenie Petrimexu neboli úplnými protipólmi svedčí tiež vzťah jedného z kľúčových spolupracovníkov Babiša v Petrimexre-Alexej Beljajev a strany Hnutie za demokratické Slovensko.

Podnikateľ, ktorý sa s Babišom pozná už od osemdesiatych rokov a po páde komunizmu krátko pôsobil aj vo firme Contix, ktorá je spájaná so začiatkami Agrofertu, v deväťdesiatych rokoch nemal problém získavať úvery od bánk ovládaných Mečiarovou vládou.

Na oplátku jeho Optifin Invest patril medzi štedrých podporovateľov HZDS. V roku 2007 daroval Beljajev strane Vladimíra Mečiara desať miliónov korún. Médiá špekulovali, že Beljajev peniaze posielal aj prostredníctvom iných darcov už dávno pred tým. Podnikal už od začiatku deväťdesiatych rokov a v obchode so štátom, či privatizácii štátnych podnikov sa mu darilo aj v prípade podnikov, o ktoré mali záujem biznismeni zo samého jadra mečiarizmu.

Legendárna je príhoda, kedy do centrály HZDS priniesol v igelitke dar vo výške sedem miliónov korún osemdesiatročný dôchodca Rudolf Trávniček. Podľa slovenských médií pochádzali peniaze z igelitky práve od Beljajeva. Táto domnienka nebola nikdy potvrdená, avšak Mečiarovo hnutie vec nikdy nevyvrátilo, kvôli nedokonalostiam zákonu ani pôvodcu príspevku zverejniť nemusela, a tak celý čas argumentovala tým, že išlo naozaj o podporu zo strany invalidného dôchodcu, ktorý sa roky živil ako robotník.

Pri štúdii Beljajeva a vzťahu s HZDS rezonuje tiež kauza okolo jeho IT spoločnosti Columbex. Bratislavskú firmu vyšetruje európsky protikorupčný úrad OLAF. V roku 2008 sa totiž dostala k štátnej zákazke cez podozrivý „nástenkový tender“. Vtedy pre podozrenie z manipulácie zákazky padla hlava ministerky poľnohospodárstva Zdenky Kramplovej práve z HZDS-ĽS (bývalej HZDS).

Samotný Babiš začal hovoriť o odluke od HZDS až v posledných rokoch. V minulosti síce odchod zo Slovenska argumentoval vyhadzovom z Petrimexu, na privatizáciu si však nikdy nesťažoval. Sám si dokonca pripúšťal pasivitu počas divokého rozdeľovania štátneho majetku. O kupónovú privatizáciu sa vraj nezaujímal a keď sa rozhýbal, musel podniky získavať z rúk iných privatizantov.

V roku 2006 pre Trend v rozhovore priznal, že jeho slovenský rozvoj na isté obdobie zablokoval spoločný podnik s Duslo Šaľa — Prefert. Až po vyrovnaní vzťahov v Dusle a porážke tohto obchodného partnera Agrofert získal obchodné vzťahy, ktoré holding posunuli do ďalších podnikov.