Jeho predchodcovia za Clintonových čias Robert Rubin a Lawrence Summers hovorievali o "politike silného dolára". Teraz sa citujú OďNeillove slová "My v politike silného dolára pokračovať nebudeme". Jeho konštatovanie dáva oveľa väčší zmysel ako všetky vyhlásenia jeho predchodcov.
V USA závisí peňažná politika od sily alebo slabosti hospodárstva a od inflácie. Pri spomalení vnútorného obchodu, nadbytku kapacít a nízkej inflácii základné úrokové miery klesajú. Keď ekonomika prekvitá, výrobné kapacity sú plne vyťažené a inflácia stúpa, základné úrokové miery rastú.
O americkej politike silného dolára sa dá hovoriť len nepriamo: politika Federálneho rezervného systému (Fed) je poňatá tak, aby udržovala na nízkej úrovni hlavne infláciu. "Silou" amerického dolára je jeho kúpna sila vo vzťahu k tovarom a službám krajiny. Ale to je niečo celkom iné, než čo pod pojmom "politika silného dolára" chápu trhy. Myslia si, že dolárová politika sa vzťahuje na výmenné kurzy. V tomto zmysle politika silného dolára neznamená nič iné ako politiku slabého eura a slabého jenu. Američania však nemajú ani jedno a ani druhé.
Prečo potom ministri financií hovorili o politike silného dolára? Sčasti preto, lebo slovo "silný" znie vždy dobre a vo vzťahu k mene aj vlastenecky. Okrem toho by sotva bolo gestom priateľstva, keby Rubin a Summers vyhlasovali, že im je slabé euro milé (aj keď implicitne nepovedali nič iné). Bolo by bývalo čestnejšie, keby dodali, že v USA menová politika v pravom slova zmysle nejestvuje. Presne to sa pokúsil vyhlásiť OďNeill.
Je ešte jeden dôvod prisahať na silný dolár. Niektorí členovia vlády vyjadril názor, že takéto vyhlásenia prispievajú k stabilizácii medzinárodných finančných trhov nezávisle od intencií americkej peňažnej politiky. Iní boli dokonca presvedčení, že americká mena bez tejto taktiky voči euru a jenu stratí pôdu pod nohami.
Ak je posúdenie situácie správne, účastníci trhu začnú teraz predpovedať pád dolára. V prípade jeho poklesu by mali začať doláre predávať a tieto predaje by mali viesť k zrúteniu meny.
Pri jednej mene sa zdá, že takéto implózie skutočne fungujú. Krátky čas, dokonca aj rok, môžu takéto vyhlásenie podržať hodnotu dolára. V skutočnosti však výmenná hodnota nejakej meny závisí menej od pekných slov ako od tvrdých faktov. Ak hospodárstvo USA oslabuje, kým hospodárstvo Európy zostáva silné, čo je momentálne realitou, dolár stratí na sile bez ohľadu na to, čo ministerstvo financií vyhlasuje.
Ak politika silného dolára mala vôbec niekedy účinok, tak to bolo pravdepodobne v rokoch 1998 až 2000, keď sa bublina s akciami nafukovala čoraz viac. Investori v Amerike a vo svete boli krátky čas presvedčení o tom, že investície v Amerike zaručujú bohatstvo. Presne to bol dôvod vzletu a pádu akcií amerických technologických firiem. Naivná predstava, že dolár bude navždy silnejší ako euro, nasmerovala kapitálové prúdy do Ameriky. Teraz sa priehrada pretrhla. Americké akcie klesajú a dolár stráca náskok voči euru. Excesy z minulých mesiacov môžu tento rok priniesť USA recesiu.
Ako je vlastne poňatá menová politika USA? Robiť politiku v závislosti od vnútorného obchodu je správne. Malé hospodárstva, ktoré sú so svojimi obchodnými partnermi úzko spojené, môžu urobiť výmenné kurzy závislými od meny svojho obchodného partnera. Ale veľké a pomerne uzavreté hospodárstva - USA, EÚ, Japonsko - konajú správne, ak sa sústredia len na seba a stanovenie výmenných kurzov nechajú na trhy.
Minister financií OďNeill sa zrejme neobratne vyjadril, ale mal plnú pravdu. Čo USA potrebujú, nie je politika silného ani slabého dolára, ale rozumná peňažná politika, ktorá spočíva na vlastnom hospodárstve. A mali by sa zmieriť s tým, že medzinárodné devízové trhy sú povolané na to, aby stanovovali výmenné kurzy.
Autorom analýzy v rakúskom denníku Der Standard je profesor Jeffrey D. Sachs z Harvardskej univerzity v USA.