Oveľa výraznejšia zmena nastane v prípade plynu. Závislosť západnej časti starého kontinentu na ruskom plyne sa zníži z terajších 70 % na 30 %. Uvádza sa to v správe ruskej vlády, venovanej stratégii krajiny v energetike.
Európa bude v druhom desaťročí tohto storočia dovážať viac plynu z Blízkeho východu, Strednej Ázie a Afriky. Významné budú aj jeho dodávky z nórskych nálezísk v Severnom mori. Rusko však zostane spomedzi všetkých dodávateľov plynu do západnej Európy jeho najväčším importérom.
Podľa analýzy berlínskej Nadácie veda a politika projekty budovania plynovodov a ropovodov z východnej Sibíri do Číny, Kórei a k ruskému tichooceánskemu pobrežiu s možnosťou vývozu surovín do Japonska a USA potvrdzujú, že Moskva je presvedčená o tom, že pre predaj svojich energetických komodít musí hľadať nové trhy. Súčasťou tejto stratégie je aj budovanie kapacít na skvapalňovanie plynu na severozápade Ruska.
Analytici sa domnievajú, že Rusko môže zachovať terajší objem vývozu ropy a plynu len vtedy, ak výrazne zvýši objem investícií do tohto sektora. Musí investovať nielen do známych nálezísk plynu a ropy, ale sprístupniť aj viaceré ďalšie. Takisto je nevyhnutná modernizácia súčasných prepravných kapacít a výstavba celého radu ďalších.
Veľké projekty sa nebudú dať realizovať bez veľkého prílevu zahraničného kapitálu. Aby však do Ruska prišiel, na to treba vytvoriť priaznivé podnikateľské prostredie. Na poprednom mieste je dosiahnutie stabilných vlastníckych pomerov. Investori musia byť presvedčení o tom, že štát má síce podiel na ziskoch energetických podnikov, ale že sa nebude usilovať, aby sa stal ich väčšinovým vlastníkom. Súčasne musí Kremeľ potvrdiť, že privatizácie, ktoré sa už uskutočnili, nezoštátni pochybnými konfiškačnými praktikami.
