Post šéfredaktorky SME ste prijali v situácii, ktorá má ďaleko od ideálnej. Veríte si?
„Budú to náročné mesiace, ale verím, že situáciu dokážeme zvládnuť. Môj prvý inštinkt bol, samozrejme, povedať nie. Váhala by som aj za iných okolností, ale chcela som sa rozhodnúť zodpovedne.“
Argumentovali ste okrem iného silným 22-ročným príbehom SME. Vnímali ste ho už od začiatku?
„Bola som vtedy študentkou žurnalistiky a cítila som, že sa deje niečo dôležité. V tom čase som spolupracovala s jednou americkou profesorkou, ktorá sa o vznik nového denníka veľmi zaujímala. Po tieto dni sa mi vybavovalo, koľko času odvtedy prešlo. SME je veľmi silná značka, dúfam, že jej ľudia budú aj naďalej dôverovať. SME odchovalo vo svojom duchu veľa osobností, ale príbeh SME ich presahuje. Zaslúži si, aby sme sa o jeho zachovanie s novinármi, ktorí zostanú, pokúsili.“
Budete presviedčať tých, čo dali výpovede, aby ich zvážili?
„Budem sa snažiť byť otvorená, férová a hovoriť o svojich predstavách, ale určite ich nebudem aktívne presviedčať, nechám to na nich. Aby ste robili dobre žurnalistiku, musíte byť osobnostne veľmi silný a vnímavý.“
Projekt N chtiac či nechtiac vstupuje do konkurencie so SME.
„Prirodzene, nastane boj o spoločného čitateľa, a bude len na ňom, ako rozhodne. V záujme čitateľov však bude, ak sa nezávislý priestor v SME zachová a ak uspeje aj Projekt N.“
Neobávate sa otvoreného boja?
„Neviem si predstaviť, že by som niekedy útočila na osobu Matúša Kostolného či Lukáša Filu, ktorý je jedným z najbystrejších ľudí, akých poznám. S Matúšom Kostolným sa poznám dosť dlho, máme veľmi korektný, priateľský vzťah. Veľmi dúfam, že sa to nezmení. To, čo mi povedal po mojom vymenovaní, bolo veľmi veľkorysé a podporné. Dôležité je, aby sme nestratili ľudský rozmer.“
Čo bude pre vás najdôležitejšie v ďalších dňoch?
„Udržať kvalitu. K 15. decembru odíde určitý počet novinárov a bude ich treba nahradiť. Sama sa budem musieť zžiť s redakciou SME.“
Nebojíte sa prechodu z týždenníka na denný režim?
„The Slovak Spectator má síce týždňovú periodicitu, ale nie je to magazín. Bola to dobrá škola v tom, že som sa v malom tíme naučila všetko, editovať aj navrhovať dizajn strán, magazínov aj špeciálnych publikácií, ale, samozrejme, budem sa musieť prepnúť na rýchlejšie zvažovanie. V týždenníku máte čas počkať, ako sa kauza vyvinie a urobiť z nej zrelší sumár. V denníku idete do väčšieho rizika.“
Nelákalo vás v The Slovak Spectatore skrášliť niekedy imidž Slovenska?
„Neboli sme PR časopisom ministerstva zahraničia, The Slovak Spectator patrí do skupiny Petit Pressu, veľmi kriticky sme písali aj o problémoch. Tešilo ma však, ak sa diplomatické misie na Slovensku na nás spoliehali ako na svoj zdroj.“
V ktorej oblasti ste najviac doma?
„Väčšinou som pokrývala politiku, ale istý čas som zastupovala aj ekonomického editora. Veľmi mi leží na srdci súdnictvo, rada sa venujem oblastiam, ktoré považujem za podstatné pre spoločnosť. Písala som azda o všetkom okrem športu.“
Vďaka štipendiu ste mohli študovať na Columbijskej univerzite v New Yorku. Čo vám deväť mesiacov na tejto prestížnej škole dalo?
„Absorbovala som základné princípy, ktoré platia pre denníky ako aj týždenníky, aká má byť štruktúra článku, aby ste v ňom správne vysvetlili konflikt, ale zároveň nebulvarizovali. Veľmi silne sa tam sústreďujú aj na etickú stránku. Zo školy vás okamžite vylúčia za plagiátorstvo, vymýšľanie si citátov či zámerné zavádzanie. Vo veľkých redakciách novinári napríklad odovzdávajú s článkom aj zoznam svojich zdrojov s telefónnymi číslami. Spätné overovanie informácií je v amerických novinách veľmi dôležité.“
Aký je hlavný rozdiel medzi slovenskou a americkou školou žurnalistiky?
„Žurnalistika sa tam chápe ako remeslo. Na Columbijskej univerzite boli veľmi malé triedy, hneď prvý týždeň nás zaradili k veľmi skúsenému novinárovi, ktorý riadok po riadku editoval každý náš článok. Mala som šťastie, že mojím vedúcim bol administrátor Pulitzerových cien Sig Gissler. Bolo to veľmi náročné, v tom čase som navyše mala zlomenú pravú ruku. Spočiatku som až rozmýšľala, či mi to bolo treba. Toto štúdium vám podlomí sebadôveru, ste počas neho podrobení brutálnej kritike. Skúsenosť z Columbie som však neskôr mohla využiť pri programoch, ktoré sme v rámci The Slovak Spectatora robili s mladými.“
Napríklad?
„Dali sme možnosť študentom urobiť reálne cestopisy po Slovensku. Na každom kroku sme im vysvetľovali, čo robia správne a čo nie. Mali sme šikovných mladých ľudí, ktorí dnes už pracujú v médiách.“
Aké boli vaše novinárske začiatky?
„Robím novinárčinu od svojich 18 rokov. Na prvý raz ma totiž neprijali na žurnalistiku, a tak som išla pracovať do okresných novín vo Veľkom Krtíši. Naučila som sa sádzať stranu do olovených riadkov, bola som celá od tlačiarenskej farby. Pamätám si pána tlačiara, ktorý si rád vypil. Keď mu spadli riadky, nahádzal písmená, ako prišli.“
Mali ste zlý kádrový profil, že vás neprijali na školu?
