Lekárske štrajky, polikliniky s opadávajúcimi omietkami a nutnosť nosiť si do nemocnice vlastný toaletný papier - to nevyzerá, že by sa zdravotníctvu darilo. Skôr to láka povedať, že na ňom šetríme viac ako treba.
Nebola by to však pravda. Od roku 2000 vzrástli výdavky na zdravotníctvo asi o dvesto percent, výrazne rýchlejšie ako priemerná mzda (tá asi o sto percent, všetko sú to nominálne výdavky).
Prečo to v zdravotníctve necítiť? Lebo je neefektívne. Pri porovnávaní s inými krajinami zisťujeme, že za také peniaze, aké dávame do zdravotníctva, by sme mali mať lepšie výsledky. Vo svete to dokážu.
Príčin, prečo to tak nie je, je viac. O niektorých vieme (napríklad plytvanie liekmi), iné tušíme (zlá organizácie zdravotníctva).
Zdravotníctvo je tak ukážkou toho, ako sme si pokazili šancu dostať za viac peňazí lepší výsledok. Stručne zhodnotené, vzhľadom na výkon, ktorý podáva, je naše zdravotníctvo predražené.
Školstvo výnimkou
Skeptici si povedia, že nič nové, že to platí aj pre ostatné rezorty.
Niečo podobné odkazuje aj minister financií Peter Kažimír, aspoň pokiaľ ide o školstvo. Keď sa hovorilo o tom, či do školstva dať viac peňazí, povedal, že až potom, ako sa zreformuje. Že najprv sa musí zlepšiť jeho výkonnosť.
Určite má pravdu v tom, že sa dá mnoho zmeniť aj bez ďalších peňazí. A nemožno sa mu ani diviť, že nemá chuť zvyšovať výdavky v školstve. Aj preto rozohralo ministerstvo financií komunikačnú stratégiu v tomto duchu.
Že si musíme dať pozor, aby sme aj v školstve neskončili ako v zdravotníctve. Je však naše školstvo na tom podobne ako zdravotníctvo?
Skôr sa zdá, že nie. Na rozdiel od stavby diaľnic, opravy koľajníc či spomínanej zdravotnej starostlivosti je školstvo jednou z mála oblastí, ktorú dokáže Slovensko prevádzkovať v celkom dobrom pomere nákladov za výkon. Reč je najmä o základných školách, prípadne stredných.
Nie že by sme mali skvelé školy a excelentných žiakov. Ak zoberieme do úvahy porovnávacie testy v čítaní, matematike a prírodných vedách, tak sme oproti priemeru krajín Európskej únie mierne podpriemerní, v porovnaní s OECD krajinami sme tak tak okolo priemeru.
Pomer cena/výkon nám teda zlepšuje najmä tá cena. Hoci výkon nie je bohvieaký, aspoň je lacný. Minimálne sa dá povedať, že na to, aké výsledky naše školstvo produkuje, nie je predražené.
Ak nám to stačí k šťastiu, tak je problém vyriešený a školstvom veľmi hýbať netreba. Ak však chceme mať kvalitnejších žiakov, treba naším školstvom pohnúť.
Kde sú rezervy
Ak porovnávame počet učiteľov na žiaka či veľkosť tried, tam výraznú odlišnosť oproti iným krajinám OECD nevidíme.
Podobne, ani pri technickom vybavení škôl. Zostala nám teda kvalita učiva a kvalita učiteľov a ich vyučovacích metód.
Pozrime sa preto, ako zháňame učiteľov do škôl. Hoci ministerstvo má dobrú teóriu, že zvýšenie platov neznamená automatické zvýšenie kvality učiteľov, ono to funguje inak. Čím vyššie platy, tým vyššia šanca získať kvalitnejšieho človeka.
Pozrime sa na to, s akým platmi hľadáme učiteľov pre školstvo. Neprekvapuje, že sme na tom oproti bohatým krajinám západnej Európy zle.
No sme na tom horšie aj pri pohľade na porovnateľné krajiny, najmä Česko, ale aj Poľsko, Maďarsko či Portugalsko.
Nasledujúce konštatovanie sa niektorých učiteľov zrejme dotkne: Hoci medzi nimi je mnoho takých, ktorí svoju prácu berú ako povolanie, systém do školstva ťahá najmä ľudí, ktorí sú hlavným problémom na zlepšenie školstva.
Ak by sme aj mali možnosť skokovo zvýšiť platy učiteľov, na to, aby to malo efekt, by bolo treba spraviť aj niečo iné.
Najlepšie by bolo prepustiť všetkých učiteľov a s ponukou vyšších platov uvoľnené miesta znova obsadiť. Inak by sa stalo len to, že by sme dali vyššie platy tým istým ľuďom za tú istú prácu, ktorú robili doteraz.
Je možné, že by si vyššie peniaze zaslúžili už za to, čo robia dnes, ale školstvu by skokové zvýšenie zdrojov v takomto prípade veľmi nepomohlo. Školstvo potrebuje nielen viac zdrojov na vyššie platy, ale aj lepších ľudí, ktorí by už za tie peniaze boli ochotní v ňom pracovať.
Kto má lepšie šance
Lepšie vyhliadky na zvyšovanie platov majú lekári. Zvlášť to platí, ak Slovensko budú riadiť „udržiavacie“ vlády miesto reformných.
Udržiavacia vláda bude podliehať rozličným tlakom a snažiť sa plátať všetko tak, aby sa to nerozpadlo. Pri takej lepšie pochodia tí, ktorí majú lepšiu vyjednávaciu pozíciu. A to sú skôr lekári ako učitelia.
Lekári sú ťažšie nahraditeľní a je po nich vyšší dopyt, vyberať si prakticky môžu len nemocnice. Napríklad zo zahraničia.
Obmedzovanie ich štrajkov cez zákon, ako sa to snaží urobiť vláda, nebude mať na ich vyjednávaciu silu výraznejší vplyv. Stále však platí, že vyššie platy lekárov k výrazne lepšiemu zdravotníctvu nepovedú. Už na udržanie súčasného stavu bude treba vynakladať viac zdrojov.
Hoci aj učitelia majú za sebou pokus o štrajky, zatiaľ neboli veľmi efektívni.
Možno aj preto, že ich je toľko, nevedia držať spolu. V každom prípade, čím konkurencieschopnejšie bude zamestnanie učiteľa, tým vzrastie percento tých, ktorí o svoje miesta prídu. Na rozdiel od lekárov totiž existuje silná záloha ľudí, ktorí by v prípade zlepšenia platových podmienok učiť išli.
Napríklad, podľa Profesie.sk, len polovica absolventov pedagogických smerov, ktorí hľadajú džob, uvádza, že chcú pracovať ako učitelia.
