SME

Tri generácie pod jednou strechou. Katastrofa alebo harmónia? Takýto je život vo viacgeneračnom dome

Rodinná pohoda je niekedy viac než túžba po osamostatnení.

Tento článok vám prináša Tatra banka.

Babka Jaroslava, jej dcéra Klára s manželom a dvoma deťmi, jej syn Jakub s manželkou a k tomu ešte psy, kocúr a neustále návštevy. To všetko v jednom dome. Znie to ako chaos? Pre členov rodiny Martinkovcov a Vinczeovcov je toto každodenná realita, ktorú by nemenili.

Rodinu, ktorá býva vo veľkom oranžovom dome v pokojnej časti bratislavskej Trnávky, sme navštívili počas týždňa. Jednotliví členovia sa vracali z práce a zo školy a spoločne sa chystali do divadla. Najskôr som považovala stretnutie so siedmimi členmi jednej rodiny naraz za šťastnú zhodu náhod. Po pár minútach strávených s nimi som zistila, že je pre nich úplne normálne sa dohodnúť tak, aby to všetci rešpektovali.

O spoločnom bývaní troch generácií sa okamžite rozrozprávala najstaršia členka rodiny Jaroslava Martinková: „Nie je to z núdze cnosť, ale naše deti sa rozhodli, že tu budú bývať. My sme ich k tomu nenútili. Mali peniaze, ktoré mohli investovať do bytu. Iné rodiny žijú spolu len preto, lebo im nič iné neostáva. U nás to funguje práve preto, že to bola slobodná voľba.“

Dvojpodlažný dom bol postavený v roku 1944. Rodine pôvodne patrila len jedna časť jednopodlažného dvojdomu, keď sa však rodina postupne rozširovala, tak kúpili aj druhú a dostavali jedno poschodie. Dnes je stavba pohodlným domovom pre tri rodiny – na prízemí má babka svoj byt a od roku 1999 aj súkromnú psychologickú ambulanciu. Vedľa nej, tiež v samostatnom byte, býva jej syn Jakub s manželkou Norou a nad nimi Klára s manželom Jozefom, dcérou Johanou a donedávna aj starším synom Šimonom.

Zdieľame spolu radosti, starosti, smútky.

Jaroslava Martinková

„Teraz je nás tu šesť, ale boli doby, keď nás tu bývalo podstatne viac, až päť generácií. Moja stará mama, ktorá zomrela, keď mala 103 rokov, svokor, ktorý zomrel vo veku 94 rokov, my, naše deti a ich deti, teda 10 ľudí,“ hovorí Jaroslava Martinková. Pôvodom je z Moravy a v Bratislave sa usadila vďaka manželovi, ktorého rodine dom patril. „Myslím, že spoločné bývanie som tu zaviedla ja a môj muž sa prispôsobil napriek tomu, že bol introvert.“

Podľa najstaršej členky domácnosti má takéto bývanie viac kladných stránok než tých menej príjemných: „Výhodou je to, že keď spolu chceme byť, tak spolu sme, lebo sme si nablízku a nemusíme si telefonovať. Zdieľame spolu radosti, starosti, smútky. Všetko možné,“ hovorí pani Jaroslava.

Blízkosť má aj svoje pragmatické pozitíva: „Nevaríme každý osobitne, ale varí vždy len jedna. To šetrí čas a energiu. Výhodou je aj to, že my starí sme s vnúčatami. Nikdy sme to nevnímali tak, že by sme robili láskavosť našim deťom, keď sme im postrážili deti. Máme z toho radosť, že sme ich mohli strážiť.“

Nie je ťažké cítiť sa v našej rodine dobre.

Johana Vinczeová

Rodina spolu trávi čas denne. Posvätné sú najmä víkendové obedy, keď o jednej celá rodina zasadne za spoločný stôl. Ak sa dá, tak spolu aj raňajkujú. Od jari do jesene trávia spoločný čas na terase, v zime sa stretávajú najmä u babky Jaroslavy alias „vedúcej“, ako ju ostatní členovia radi nazývajú. V rodinnom dome je stále veľa ľudí, pravidelne sem prichádzajú najbližší príbuzní, ktorí bývajú inde, aj členovia vzdialenejšej rodiny, nehovoriac o známych a kamarátoch.

„Každému, kto sa pripletie do našej rodiny, hovorím, že nie je ťažké sa v našej rodine cítiť dobre. Je tu príjemná atmosféra, je tu vždy veľa jedla, človek sa nenudí a stále máme nejaký program. My sme fakt radi, keď občas nastane víkend, že tu nie je žiadna návšteva a máme čas urobiť niečo v záhrade,“ hovorí najmladšia členka rodiny Johana.

Je tu vždy taká bezpečná zóna, kam sa človek môže vrátiť.

Šimon Vincze

„Každá priateľka, ktorú som kedy mal, tak to tu milovala. Myslím, že to bola jedna z vecí, ktorá ich držala pri mne,“ smeje sa Johanin brat Šimon, ktorý už vyše roka žije s priateľkou v spoločnom byte, no domov chodí aj štyri razy do týždňa. To, čo ho láka domov, však nie je len chutné jedlo, ktoré je stále pripravené.

„Nikdy tu nikto nie je sám. Vždy tu niekto je. Tým, že sme takto vyrastali, vznikla silná opora v tom, že je tu vždy nejaká bezpečná zóna, kam sa človek môže vrátiť,“ hovorí Šimon. Dopĺňa ho jeho mama Klára: „Na Šimonovi vidno, že sa sem veľmi rád vracia. A nechodí sa sem iba najesť, ale chodí sa sem aj porozprávať, lebo vie, že tu sa vždy nájde niekto, s kým môže hovoriť. Aj jeho priateľka Nika sem chodí často riešiť svoje problémy.“

Na Šimonovi vidno, že sa sem veľmi rád vracia. A nechodí sa sem iba najesť.

Klára Vinczeová

Rodina si uvedomuje, že má šťastie, že môže žiť takto pokope a je to dané aj tým, že žijú v hlavnom meste. „Decká tu chodia do školy, takže neodišli na intráky, ale zostali tu. My s manželom tu máme prácu, no kebyže sme boli niekde na východe alebo na Kysuciach, tak by sme to asi tak ľahko nezvládli. V malom meste alebo na nejakej dedinke si to neviem veľmi dobre predstaviť. Alebo by sme museli všetci dochádzať, a to by sme zas boli doma len na noc. Takže určite je výhoda, že tu všetci máme aj školy, aj prácu,“ vysvetlila Klára.

Aj keď rodina žije viac-menej harmonicky, občas vzniknú aj nezhody. „Samozrejme, že konflikty máme a ani sa im nebránime, ale myslím si, že sme schopní to konštruktívne riešiť. Nedržíme to v sebe a všetko si povieme, niekedy na seba aj zakričíme,“ hovorí babka Jaroslava.

„Myslím si, že nás naučili sa o veciach baviť. Cítim to aj teraz, keď s priateľkou alebo aj s niekým iným riešim vzťahové veci. Vždy mám potrebu sa o tom rozprávať. Nechcem pripustiť, aby som s niekým, na kom mi záleží, mal nejaký skrytý svár bez toho, aby sme sa o tom porozprávali a na tom má podiel naša babka. Ona nás naučila rozprávať sa o problémoch,“ dodáva Šimon.

Niekedy mi prekážalo, že sa zhadzovala moja autorita ako rodiča, lebo babka bola vždy lepšia a viac dovolila.

Jozef Vincze

Vyhrotené situácie v tradične komplikovanom vzťahu svokra – zať či svokra – nevesta u nich nie sú bežné: „Musím povedať, že zať aj nevesta nemajú problém, že by oponovali, keď so mnou nesúhlasia. Keď niekedy prídem hore a som rozpínavá a príliš do toho kecám, zať nemá problém mi slušne a citlivo povedať, že ‚vieš čo prosím ťa, ja tu jednu vedúcu už mám, tak keby si bola taká láskavá a šla veliť dolu.‘“

Drobné hádky sa vyskytujú najmä kvôli povinnostiam členov rodiny a v minulosti aj kvôli rozdielnemu prístupu k výchove najmladších členov: „Ja sa teším, keď moje deti budú mať vlastné deti. To bude pomsta. Lebo boli hýčkané babkou a ja budem hýčkať ich. Čo som ja nedovolil, tak babka dovolila. Veľakrát mi prekážalo, že sa zhadzovala moja autorita ako rodiča, lebo babka bola vždy lepšia a viac dovolila a viac dala,“ hovorí Jaroslavin zať Jozef.V momente ho však ženská časť rodiny so smiechom napomenula, že takto to má byť v každej rodine.

Keď je tu prirodzená úcta človeka k človeku, tak sa na veciach dá dohodnúť.

Nora Martinková

To, čo rodinu drží po hromade je absolútne prirodzené. Panuje tu vzájomná láska, porozumenie, tolerancia aj rešpektovanie akejsi hierarchie. Členovia rodiny sa zhodujú na tom, že hlavou celej rodiny je babka, ku ktorej sa správajú s úctou a tak, aby bola spokojná. „Je to prirodzený vzťah. Keď je tu prirodzená úcta človeka k človeku, tak sa dá na veciach dohodnúť,“ hovorí Nora, ktorá sa do rodiny vydala.

Sociologička: Oddelené bývanie neznamená, že medzi rodinnými generáciami neexistuje pomoc

Hoci dnes panuje predstava, že mladí sa chcú osamostatniť a nebývať pod jednou strechou s rodičmi aj preto, že rodiny už nie sú také súdržné ako kedysi, nie je to úplne pravda. Viacgeneračné bývanie malo u nás v minulosti, teda pred kolektivizáciou poľnohospodárstva, ekonomické príčiny – rodiny museli spoločne hospodáriť na pôde malej výmery, ktorá sotva dovoľovala prežiť, nie osamostatňovať sa.

„Spoločné súžitie v minulosti bolo prevažne nedobrovoľné – ľudí k nemu nútila chudoba a navyše sa to súžitie odohrávalo v malometrážnych príbytkoch s minimom miestností. Túžba po samostatnom bývaní vyháňala ľudí za prácou do zahraničia, vlastne podobne ako dnes,“ vysvetľuje sociologička Zuzana Kusá. Ľudia na vidieku stavali viacgeneračné domy s túžbou udržať deti pri sebe. Poschodia však často ostávali prázdne a mladí aj tak migrovali do miest.

Výstavbe dvoj a viacgeneračných domov sa darilo najmä počas minulého režimu, už v 60. a 70. rokoch sa takéto domy stavali, lebo rodičia dúfali, že deti ostanú bývať s nimi. Boom nastal, keď sa začali poskytovať zvýhodnené pôžičky na výstavbu. „Aj bez nich však časť vidiečanov mala záujem pristavať ‚poschodie pre mladých‘ – bola to aj statusová záležitosť, vyjadrenie šikovnosti a bohatstva rodiny postaviť poschodový dom,“ vysvetľuje motiváciu výstavby takýchto domov Kusá.

"Dá sa predpokladať, že takéto priestranné bývanie sa stavalo najmä s vyhliadkou na bývanie budúcich potomkov. V danom období bol vek vstupu do manželstva a zakladania rodiny, s čím išlo samostatné bývanie ruka v ruke, oveľa nižší, ako dnes. Rodičia či starí rodičia boli väčšinou v ekonomicky aktívnom veku a nebolo ich treba opatrovať. Na druhej strane mladí často stavali aj vďaka nasporeným prostriedkom svojich rodičov a s pomocou ich práce a pomoci širokého príbuzenstva. Nedá sa vylúčiť, že záväzok doopatrovania vystupoval ako protihodnota tejto pomoci,“ uvádza Zuzana Kusá.

Trend sa zabrzdil po roku 1990, keď sa drasticky obmedzili dotácie na výstavbu všeobecne. Navyše, už skôr nastala doba, keď mladá rodina chcela bývať radšej sama vo vlastnom. Podľa sociologičky to však nespôsobuje stratu ochoty pomáhať si navzájom v rámci rodiny: „Oddelené bývanie neznamená, že medzi rodinnými generáciami neexistuje pomoc a spolupráca, napríklad opatrovanie detí, starších ľudí a podobne.“

Súčasný životný štýl aj ceny nehnuteľností a celková ekonomická situácia by mohli spôsobiť návrat viacgeneračného bývania: „Je možné, že budeme viac uprednostňovať bývanie vo viacbytových domoch ako energeticky úspornejšie a ekologickejšie. Fyzická blízkosť však nie je nutnou podmienkou udržiavania spolupráce a vrúcnych rodinných vzťahov, aj keď v určitých životných fázach ju veľmi uľahčuje. Určitý odstup však dokáže trvalým dobrým vzťahom takisto prospieť,“ uzatvára Zuzana Kusá.

Realitný maklér: Viacgeneračné domy sú už skôr výnimkou

Časy sa však menia, životný štýl rodín tiež a mladí radšej 30 rokov splácajú byt v meste, než by mali žiť vo veľkom dome s rodičmi. Podľa realitného makléra Stanislava Thomku sú viacgeneračné domy stále bežnou súčasťou trhu či už v meste alebo na vidieku, no viacgeneračných domov už veľa nevzniká. „Výstavba novostavieb takéhoto typu je skôr výnimkou. Konkrétne v meste Martin bolo najviac dvojgeneračných domov spojených so závodom ZŤS po roku 1980,“ hovorí Thomka, ktorý pôsobí na realitnom trhu regiónu Turiec. Sám bol pri sprostredkovaní predaja viacerých takýchto domov. Podľa jeho slov domy väčšinou predávali deti, ktoré v dome vyrastali, a chceli sa zbaviť starej nehnuteľnosti.

V Turci sa dá kúpiť dvojgeneračný dom za asi 80 000 eur. „Sú reálne nadhodnotené, preto sa takéto domy predávajú zle - je tam veľa skrytých vád, akými sú staré strechy či neoddrenážované pivnice,“ vysvetľuje Thomka a dodáva: “Ich ceny sa pohybujú od 80 000 do 120 000 eur, ale reálna hodnota, aby sa mohli predať by mala byť od 60 000 do 80 000 eur.“

V súčasnosti sú bežné prípady, že ľudia domy kupujú kvôli pozemkom: „Domy zbúrajú, postavia úplne nový v rámci rekonštrukcie, lebo s tým je menej starostí než s vybavovaním nového stavebného povolenia.“ Podľa Thomku je systém viacgeneračného spolužitia v rámci domov v mestách skôr výnimkou, no stále sa vyskytuje na dedinách.

Tento článok vám prináša Tatra banka.

Pravidlá pre spoluprácu medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť na tomto odkaze.

Autor: Viktória Mirvajová pre Tatra banku

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu